Zmeškaný vlak

Najlepšie hádky sú tie, ktoré končia produktívne. Jedna taká, ktorá sa odohrala minulý rok o takomto čas priniesla jednu z najkrajších tradícií môjho života. Piatkový bar vo štvrtok (veľmi dánska záležitosť) zvyčajne prináša tie najzvláštnejšie príhody, keďže všetci sa nachádzajú v zvláštnom, predvíkendovom, mentálnom rozpoložení. V takých momentoch sa možno pohádať na hocičom, napríklad na ľadovej káve. Grécky nápoj s francúzskym názvom sa pretransformoval na veľavýznamnú udalosť spájajúcu ľudí niekoľkokrát mesačne. Naše „Frappakalo Times“ sú oslavou priateľstva, mladosti, života, liberálnych pomerov dánskej spoločnosti, a rodiny, ktorú sme spolu založili.

Naša posledná spoločná cesta viedla do malebného, hoci pustého kraja na juhovýchodnom pobreží ostrova. Namiesto zvyčajnej hodinovej cesty autom som sa rozhodla cestovať sama a využiť 80-eurový mesačník, ktorý, bohužiaľ, nevyužívam tak často, ako som si predstavovala. Na to, aby som sa tam dostala, som potrebovala vystriedať tri vlaky – jeden z Trekroneru do Roskilde, ďalší z Roskilde do Køge a nakoniec z Køge do malého mesta s veľavýznamným menom Faxe (dánska obdoba Sprite-u sa volá Faxe Kondi). Avšak ten posledný som zmeškala, keďže som opäť poriadne nepreštudovala cestovný poriadok a verila som, že mám čas ísť si kúpiť lístok, aby som sa vyhla 100-eurovej pokute (prekračovala som hranice zón a môj mesašník už nebol platný). Automat na lístky ale nefungoval, vlak odišiel a ďalší mal odchod až o hodinu. Možnosť zavolať kamarátom, aby po mňa prišli, som hneď vylúčila, lebo sa nezlučuje s dobrodružnou stránkou mojej osobnosti; počasie navyše prialo osamelej, myseľ oslobodzujúcej výprave.

Nasmerovala som si to teda do centra mesta cez pasáž, ktorá mierne pripomínala stavebné práce v Košiciach (tak nejako si to predstavujem, hoci skutočnosť je pravdepodobne horšia). Veľa som od neho neočakávala, no privítala ma rušná ulica plná ľudí, roztomilých starých budov a takmer kvitnúcich stromov a kvetov zvestujúcich jar (čomu sa v daždi verí trochu tažšie). Neskôr som sa dozvedela, že Køge, ako predmestie Kodane, je dosť nebezpečné a obsadené gangmi,čo úplne neodzrkadľuje mainstreamové predstavy o Dánsku. I napriek tomu je ale rozprávkovým mestom s farebnými domčekmi, úzkymi ulicami, pestrými kvetináčmi ozdobujúcimi malé kaviarne a v podstate každý jeden výklad, okno, či extrémne nízke dvere. Dúfam, že raz tento názor nebudem musieť zmeniť.

Vrámci bezpečnostných opatrení som sa po polhodine vybrala späť na stanicu a ešte raz dala šancu automatu na lístky. Znova som sa ale stretla s neúspechom, a tak som sa spoliehala na šťastie a dobrotivú povahu miestnych revízorov. Zvyšný čas som strávila písaním tohto veľmi krátkeho príbehu tešiac sa na ďalší víkend strávený mimo reality.