Zakríknutosť

Je to už viac ako rok, čo som sa, nateraz naposledy, vracal z Anglicka domov. Hoci bola vtedy už dlho v prevádzke priama linka do Košíc, letel som z Londýna do Bratislavy, pretože som si v hlavnom meste republiky potreboval vybaviť nejaké úradné záležitosti. Ubytoval som sa na hoteli a vyšiel som do ulíc hľadať podnik, kde by som sa mohol seriózne navečerať. To sa napokon ukázalo byť omnoho náročnejšou úlohou, ako som predpokladal.

 

Na to, že bol teplý májový sobotný večer, bolo mesto celkom prázdne. Prvé reštaurácie okolo ktorých som prešiel boli buď zatvorené celkom, alebo mali na dverách oznam, že cez víkendy nevaria. Prichádzajúc do úplného centra som napokon na nejaké narazil, ale ako skúsený cestovateľ už viem, že ak má nejaká reštaurácia pred vchodom vo výveske menu v piatich svetových jazykoch, znamená to, že tam nevaria nič extra, ale aspoň je tam draho. Vidiac, že moje možnosti sú viac než obmedzené, som však do jednej z nich predsa len vošiel.

 

„Good evening,“ pozdravil ma čašník, keď som vošiel.

„Dobrý,“ odpovedal som.

„Table for one?“ opýtal sa ma a ukazoval rukou na jeden z mnohých prázdnych stolov.

„Áno.“

Potom mi podal jedálny lístok s otázkou: „What can I get you for a drink?“

„Dám si malé pivo. Tmavé ak máte.“

 

Starého mesta. Pochopil som, prečo sa môj čašník nemohol spamätať z toho, že sa s ním snažím komunikovať po slovensky. Sám som nemohol natrafiť na nikoho iného, ako na blúdiacich zahraničných turistov. A neviem, či to bolo nevľúdne zamračeným nebom, alebo samotou znudene zívajúcich ulíc a námestí, po ktorých pobiehali len odpadky, nadnášané jemným vetrom, akoby zakríknutým v neistote, či si môže dovoliť narúšať ospalú atmosféru večera, ale od istej chvíle som sa nemohol zbaviť pocitu, že keď som sa pred štyrmi dňami pri podobnom výlete prechádzal Londýnom, cítil som sa tam byť ešte o niečo viac doma ako vtedy Bratislave, počas svojej prvej prechádzky po slovensky hovoriacom meste po piatich mesiacoch.

 

Pravdou je, že to nebolo po prvýkrát v živote, čo mi Bratislava pripadala nesmierne cudzia a vzdialená. Keď som bol malý, chodieval som v lete na jeden detský tábor, kde bola väčšina detí aj vedúcich zo západného Slovenska. Nesmierne často som od nich dostával otázku: Odkiaľ si? A hoci túto otázku kladieme každému človeku, s ktorým sa stretávame, nepýtame sa ju vždy rovnako. Existuje totiž v dvoch rozličných formách, líšiacich sa od seba len jemným odtieňom tónu hlasu a mimiky tváre, ktoré sú pre naše vedomie sotva postrehnuteľné, ale ktoré je naše ucho a oko schopné rozoznať a ktoré v nás tak napokon zreteľne zarezonujú. Prvá je určená pre ľudí, ktorých pôvod je nám neznámy a napriek tomu blízky. Druhá pre tých, ktorých pôvod je pre nás nielen neznámy, ale aj veľmi nekonkrétny a neuchopiteľný. A práve to bola forma, s ktorou som sa stretával počas leta na tábore, kde som všetkým rozprával, že som z Košíc, a oni len zautomatizovane a chápavo prikyvovali, pretože netušili, čo si pod tým pojmom majú predstaviť, okrem môjho výrazného a, z akéhosi dôvodu komicky znejúceho, prízvuku.

 

Pred začiatkom semestra som dorazil do Brna vlakom. Vyšiel som pred budovu železničnej stanice a na moment sa zastavil, preciťujúc dojem z toho, že som po dlhej ceste dorazil a nie som si celkom istý, ako a kam mám ďalej pokračovať. Po mojich skúsenostiach z vstupných hál staničných budov som vedel, že ma čoskoro niekto osloví s nejakou žiadosťou. Skutočne som sa jej dočkal. Jeden starší, nie celkom zanedbaný, ale neoholený chlapík sa ma v češtine opýtal, či by z môjho mobilu nemohol zavolať kamarátovi, ktorý ho mal na stanici vyzdvihnúť.

 

„Jasné, v pohode,“ odpovedal som, pretože som dobrý človek.

„Ty si Slovák?“ pozrel na mňa prekvapene a ja som pobavene prikývol.

„Odkiaľ?“

„Z Košíc.“

 

V tej chvíli sa mu vypúlili oči a hneď na to mierne pootvorili ústa, do polohy, v akej ich nechal asi nasledujúce dve sekundy, počas ktorých som s rozširujúcim sa úsmevom na tvári čakal, čo z neho vypadne.

 

„No do p.či,“ vykríkol nakoniec. „Skadiaľ z Košíc?“

„Z Ťahanoviec.“

 

„Ja som z Kávepéčka,“ prezradil mi a ja som považoval za dobré znamenie, že prvý človek, s ktorým sa rozprávam na začiatku pobytu v novom meste vie, odkiaľ doň prichádzam. Jeho otázka: Odkiaľ, či presnejšie Skadiaľ, si, medzi nami nevytvárala diaľku, ale blízkosť. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že som mal obrovské šťastie a v mohutnom dave ľudí vďaka nemu natrafil práve na človeka, o ktorom som bol presvedčený, že mi bezpodmienečne rozumie.

 

Človek žijúci v zahraničí odpovedá na otázku Odkiaľ si nesmierne často a dostáva ju väčšinou presne v tej forme, v akej som ju dostával ja na letnom tábore, vo chvíli, keď si niekto všimne, že je cudzincom. A práve v Anglicku som si uvedomil, že hoci môže človek v cudzine svojim výzorom, obliekaním, spôsobom života, aj rečou pôsobiť, akoby cudzincom v skutočnosti nebol, čo ho napokon najčastejšie usvedčí z jeho cudzinstva je jeho prízvuk, pretože ten je najmohutnejším zo všetkých koreňov nášho pôvodu. A to nie len vtedy, keď zablúdime do končín, ktoré sme nútení považovať za zahraničie z geopolitického hľadiska. Keď som sa niekedy pri rozhovoroch so Slovákmi, pochádzajúcimi z krajov vzdialených východu, pokúšal rozprávať bez svojho košického dialektu, uvedomoval som si, že to bolo pre mňa rovnako náročné ako komunikácia v cudzom jazyku.

 

Z Oxfordu som odišiel ako cudzinec a ako cudzinec budem odchádzať aj z Brna, ba azda aj z mnohých ďalších miest, do ktorých sa raz, ak budú moje prosby vyslyšané, dostanem. Opúšťal som Košice v túžbe po nájdení nového domova a čo som dosiahol bolo, že som sa začal za Košičana považovať omnoho silnejšie ako kedykoľvek predtým. Nájdenie nového domova však prirodzene nie je nemožné, a to ani v prípade, ak sa nikdy nedokážeme zbaviť svojich prízvukov. V konečnom dôsledku nás však pocit, že sme domov objavili, zasiahne azda najsilnejšie v momente, keď si uvedomíme, že sa nás niekto pýta Odkiaľ si nie preto, že mu pripadáme vzdialení, ale preto, že sa mu zdáme byť blízki.