Vyššia úroveň demokracie

Na Slovensku som síce univerzitu nikdy nenavštevoval, ale pokiaľ je mi známe, zloženie vysokoškolskej spoločnosti je v tamojších končinách celkom homogénne. Ako študenti, tak aj profesori sa dajú jednoducho rozpoznať a väčšina z nich ľahko zapadne do určitých stereotypov. Vo Švédsku, alebo aspoň u nás v Kristianstade, je situácia výrazne pestrejšia. Chvíľu mi síce trvalo, kým som na to prišiel, ale to už je skôr problém mojej nevyvinutej schopnosti rozpoznávať vekovú skupinu, do ktorej ľudia patria. Dnes som už zmierený s tým, že ľudia, ktorých stretávam môžu mať 15 aj 50 rokov a ja často neviem určiť, ku ktorej z týchto hraníc sú bližšie.

Naše tradičné študentské zoskupenie počas posledných dvoch rokov zahŕňa švédsku a medzinárodnú skupin(k)u. K homogénnym majú obe ďaleko. Vekové rozmedzie študentov je snáď aj 30 rokov a nielen v medzinárodnej skupine sa stretáva viacero národností či rás. Aspoň jedna demografická kategória však homogénna je. Tu na severe propagujeme rovnosť pohlaví a z môjho pohľadu sa nám aj celkom darí aj keď stále nie sme spokojní. Každá mladá žena so záujmom o IT a softvérové inžinierstvo či čokoľvek iné má možnosť rozvíjať svoje záujmy a asi aj vďaka tomu je súčet žien v spomínaných dvoch skupinách presne 0.

 

Veľkosť oboch tímov sa postupom času rapídne zmenšuje, ale momentálne to vyzerá tak, že pár vytrvalcov predsa len dokončí celú trať. Ťažko povedať či spoločné štúdium týchto dvoch skupín študujúcich rovnaký odbor v rozličných jazykoch bolo pôvodným zámerom, alebo toto riešenie vyplynulo práve zo situácie zapríčinenej úbytkom bojovníkov.

 

Tak či onak, švédska družina vďaka tomu stratila svoje privilégium študovať vo svojej rodnej reči. Nám, hosťom, to však umožnilo priblížiť sa miestnej spoločnosti v jej prirodzenom prostredí. Snáď každý pozná stereotyp o absencii temperamentu u severských obyvateľov. No existujú situácie, aj keď výnimočné, ktoré dokážu aj v tejto oblasti rozpútať skutočné vášne.

 

Je len veľmi málo vecí, ktoré dokážu notoricky rozvážnych severanov rozčertiť tak ako boj za svoje práva. Na prvom mieste je právo na duševnú pohodu jedinca. Niekoľkokrát, najmä v poslednom ročníku, sa nám stalo, že sa niekto snažil narušiť našu duševnú pohodu a pokojný priebeh života nehorázne veľkým množstvom študijných povinností. Raz sme dokonca mali tri predmety naraz! A niektoré z nich aj dvakrát do týždňa. To sme, samozrejme, nemohli dovoliť a postavili sme sa proti tejto neprávosti. Keďže v týchto vypätých okamihoch nebol čas na premýšľanie, debata rýchlo prešla do švédčiny a trvalo asi 20 minúť kým si niekto uvedomil, že polovica prítomných možno vie a možno netuší čo sa deje aj napriek tomu, že sa jej to týka rovnako ako tej druhej. Ja som ako-tak stíhal vnímať priebeh diskusie a to mi dalo unikátnu možnosť vrátiť sa späť v čase. Presne do čias, keď sme podobne absurdné okamihy zažívali na strednej škole takmer denne a ja som sa len s rovnakým údivom prizeral z ústrania.

 

Pochopiteľne, podobné nehoráznosti sa občas opakujú a inak tomu nebolo ani nedávno. V jedno temné piatkové ráno sme sa opäť raz všetci stretli na „labe“ a spočiatku išlo všetko podľa očakávaní. Profesor meškal asi 15 minút a všetci nadávali, že zase mešká. Ale iba tak mierne. Žiadny stres. Keď sa nakoniec veľmi pokojne dovalil, poctil nás veľmi jedinečným výrazom v tvári. Ten výraz mohol hovoriť niečo ako „Prečo sú vlastne tí ľudia tu?“, alebo „Ja som vedel, že tu nemám chodiť.“ Ťažko povedať a preto stále iba hádam. Potom však spôsobil niečo, čo sám nečakal. Povedal by som však, že v tom bol dosť nevinne. Povedal, že máme naprogramovať v podstate to isté, čo nám dal niekoľko dní predtým, ako prípravnú úlohu na tento „lab“. U niektorých spolubojovníkov to rozprúdilo nevídané rozčarovanie. Veď im vraj „špecificky“ povedal, že tá časť tam nebude. A oni by kvôli tomu teraz museli zmeniť svoj pripravený kód. A ono to tam ani netreba. A nedáva to zmysel. A... Na okraj spomeniem, že zmyslom „labu“ je, že kód máme napísať priamo na mieste vo vyhradenom čase (aj keď používanie hotového kódu z akýchkoľvek zdrojov je povolené).

 

Diskusia v trvaní niekoľkých minút bola ďalšou ukážkou absurdného boja za svoje práva dokazujúcou viaceré kultúrne rozdiely medzi slovenským a švédskym školským prostredím. Vo Švédsku v podstate neexistuje hierarchia ľudí navštevujúcich školské priestory. Každý do nej príde a každý z nej odíde. Každý čaká v rovnakom rade, pre každého platia rovnaké pravidlá a „lebo som povedal“ nie je dôvod.

 

Pravdepodobne vďaka dlhšej tradícii a tiež známemu liberalizmu je demokracia vysoko nadradená autorite a nič nie je dôležitejšie ako spokojnosť všetkých zúčastnených. Rovnosť je už len potvrdená tým, že prakticky každý zúčastnený je za svoju úlohu v školstve aj patrične finančne odmenený. Akurát niektorí lepšie ako iní. Veď výsledkom tejto situácie tiež bolo, že aj po zamietnutí všetkých návrhov hlavného bojovníka, ktoré v podstate zneli jeden ako druhý a to: „Urobím, čo chcem a ty povieš, že je to dobré.“ sa daný človek nakoniec po uplynutí asi polovice času postavil s tým, že urobil, čo chcel a dúfa, že je to dobré.

 

Zatiaľ čo situácia z ranných hodín rozpútala vášne u nejedného z prítomných, udalosť, ktorá sa odohrala len o niekoľko desiatok minút neskôr poukazuje na nevídanú silu vnímaného nepráva.

 

Asi pol hodiny pred uplynutím času vyhradeného pre dokončenie úlohy sa otvorili dvere do miestnosti a znovu sa objavil hrdina predchádzajúcich scén. „Myslím, že môžete pokračovať, asi sa nič vážne nedeje“, povedal za zvuku zvoniaceho požiarneho alarmu a zatvoril za sebou dvere. Čo asi nastalo potom? Panika? Rozruch? Nikým ani nehlo! Každý pokračoval vo svojej práci s pohľadom upretým do počítača snažiac sa dotiahnuť posledných pár vecí pred tým, než bude musieť nahrať svoje riešenie. Z chodby sa šíril zápach niečoho spáleného, ale jediná reakcia v našej miestnosti znela: „Prečo je každý tak v pohode?“, z úst nášho profesora.

 

Prešlo ďalších pár minút, kým sme nakoniec veľmi spokojne opustili naše teritórium s tým, že nám dotyčný profesor posunie deadline na bližšie neurčenú hodinu a svoje riešenia môžeme nahrať odkiaľkoľvek. Aj keď v areáli univerzity už boli tri hasičské autá, nič nenasvedčovalo tomu, že by bol niekto v skutočnom ohrození a škola aj o týždeň neskôr stále stojí na svojom mieste. Preto myslím, že aspoň v tomto prípade bol prístup našej sociálnej skupiny úplne adekvátny.