Všade doma

Asi každému sa z času na čas stáva, že stretne nejakú stratenú dušu, ktorá potrebuje jeho pomoc pri hľadaní svojho cieľa. Nemám pritom namysli hľadanie životnej cesty, ale skôr skutočné fyzické ciele ako miesta, adresy či podniky. Mám taký pocit, že ja sa s týmto scenárom stretávam celkom často. Tým, či takýchto príhod zažívam naozaj viac ako iní ľudia, alebo ide iba o taký pocit, si nie som úplne istý. Čím si istý som je to, že vo väčšine prípadov u mňa ľudia príliš múdre rady nenájdu.

Niežeby som sa im nesnažil pomôcť, ale často ani netuším, kde sa ich cieľ nachádza, alebo sú od neho tak ďaleko, že im ani nedokážem vysvetliť ako sa k nemu dostať. Neviem nakoľko zdatní v geografii môjho rodného mesta naši čitatelia sú, no ak sa ma pri košickom amfiteátri niekto sediac v aute opýta ako sa dostane na letisko, vysvetliť mu to považujem za dosť náročnú úlohu. Najmä keď zoberiem do úvahy ako nápomocná asi môže byť odpoveď na spôsob „Pôjdete tu doľava, potom rovno, tam bude odbočka, ale vy pôjdete stále rovno, potom dvakrát doľava, raz doprava...nakoniec doprava a už ste tam“. Preto sa snažím poskytovať odpoveď, ktorá je síce asi rovnako nápomocná, ale aspoň stručná, keďže pravdepodobne v tejto súvislosti nebudem posledný opýtaný.

 

Keď cieľ neviem lokalizovať je to väčšinou vinou jedného z nasledujúcich dôvodov. Buď som o ňom nikdy nepočul, danej osobe som nerozumel jeho názov, alebo ma opäť raz zastavili návštevníci daného miesta v presvedčení, že som domáci, kedy ide v podstate o kombináciu prvých dvoch dôvodov. Moja schopnosť zapadnúť do prostredia je očividne nadštandardná vzhľadom na to, že rady som už poskytoval v Hässleholme asi mesiac po príchode, v Kodani asi hodinu po príchode, v Prahe asi hodinu pred odchodom a v Malmö hneď potom, čo som prišiel z cieľa vyžadovaného osobou v núdzi po stavbe mosta. Spomínané prípady potvrdzujú aj frekvenciu užitočnosti mojich rád. Asi jediná z nich, ktorá mala v konečnom dôsledku akýkoľvek zmysel bola tá v Malmö a doslovne znela, „Ja.“ (čiže áno).

 

Okrem rôznej úrovne mojich schopností a možností byť nápomocný a priviesť tak ľudí do cieľa na rozličných miestach sa však podľa mojich skúseností výrazne líši aj schopnosť pýtajúcich sa pochopiť čo im človek hovorí. A to bez prihliadania na jazyk, v ktorom konverzácia prebieha. Napríklad v už spomenutom pražskom prípade, keď sa ma slečna s pravdepodobne čínskym pôvodom pýtala, z ktorého nástupišťa odchádza o pár hodín jej vlak na miesto, ktoré ani nemôže byť na mape, som sa presvedčil, že niekedy je všetka snaha márna. Pravdepodobne síce pochopila, že odchod daného vlaku ešte v tom čase nebol na tabuli, ale rozdiel medzi názvom vlaku a číslom nástupišťa bol už, zdá sa, príliš komplikovaný podobne ako rozlíšenie pravej a ľavej strany tabule, keďže aj potom, čo som trikrát zopakoval, že je to ten stĺpec úplne napravo čítala veci z druhého stĺpca zľava. Nakoniec však vyzerala byť s mojou odpoveďou dostatočne spokojná a navyše opustila môj osobný priestor, takže čo viac som si mohol priať.

 

Osobne sa na dobré rady okoloidúcich spolieham dosť nerád a tak počas svojich ciest po svete nedám dopustiť na pomerne podrobné štúdium trás a dopravných poriadkov pre cestou, mapy v mobile a zdravý rozum. Aj keď posledná z menovaných vecí očividne nie je príliš populárna, ako sa, mimochodom, už niekoľko storočí dozadu presvedčili švédski liberalisti Von Rosenstein a Kellgren, ktorí založili spolok s názvom „Pro sensu communi“, teda Za zdravý rozum a neskôr boli tiež jeho jedinými členmi, kombináciu týchto prostriedkov by som vrelo odporúčal aj všetkým ostatným nádejným cestovateľom.