V cieli

Takto asi pred troma rokmi som sa začínal intenzívnejšie zaoberať výberom svojho vysokoškolského štúdia. V tej dobe som už pravdepodobne celkom presne vedel, čo hľadám, ale netušil som, kde skončím.

Už niekoľko rokov predtým som s prestávkami objavoval možnosti kreatívnej práce s technikou. Napriek tomu, že nejaké veci som bol schopný aj vytvoriť, bolo mi jasné, že možnosti sú ďaleko rozsiahlejšie, ako moje schopnosti. Pri tvorbe niektorej z mojich vtedajších webstránok som nadobudol presvedčenie, že sa musím naučiť vytvoriť niečo „skutočné“. To v mojom vtedajšom ponímaní znamenalo v podstate vytvoriť stránku, na ktorej sa dá robiť aj niečo iné, ako len prehliadať jej obsah. V mojom dnešnom ponímaní to znamená vytvoriť webovú aplikáciu.

 

Po začiatku svojho štúdia som s miernym sklamaním zistil, že podobným veciam sa nebudeme venovať až do posledného ročníka. Keď sme sa hneď na začiatku začali učiť prostredníctvom vytvárania jednoduchých hier, nieže by som bol vyslovene proti, ale minimálne z času na čas som mal túžbu, aby sme sa už začali venovať niečomu „serióznemu“. Popri školských povinnostiach, ktoré na mňa pôsobili prekvapivo jednoducho som aj preto neustále premýšľal nad svojím veľkým serióznym nápadom, ktorý by som mohol vďaka postupne narastajúcemu spektru schopností čo najskôr realizovať.

 

Trochu neskôr, v jeden zimný švédsky deň, keď fúkalo, snežilo a vlaky nechodili, som na výzvu jedného z našich vyučujúcich zašiel na stručnú prezentáciu švédskej študentskej súťaže zameranej na vývoj hier. Keďže som ešte stále len čakal na svoj geniálny nápad, povedal som si, že medzičasom sa predsa len môžem pozrieť na nejakú hru. Aj preto, že už v prvom semestri sme v rámci projektu jednu kompletnú vytvorili, nezdalo sa to ako nesplniteľná úloha. O niekoľko týždňov neskôr a neustálom presvedčovaní sa, že všetky moje nápady na hry už niekto zrealizoval, som dostal nápad, ktorý sa javil rozumne a tiež realizovateľne v rámci mojich vtedajších schopností. To bol v podstate moment, keď sa skončila prvotná fáza môjho švédskeho života vyznačujúca sa roky nepoznaným množstvom voľného času, spoznávaním krajiny a neorganizovanosťou zapríčinenou voľným časom, následnou nedosiahnuteľnosťou spánku a nočným pozeraním seriálov s nehorázne zlým pripojením na internet.

 

Snaha o vytvorenie tejto hry napokon stroskotala na chýbajúcich skúsenostiach a schopnostiach. Tie však rozhodne stačili na zaujatie prísediacej dôchodkyne počas nekonečnej cesty vlakom, ktorá celé hodiny vydržala nenápadne čumieť na displej môjho notebooku. To ma prirodzene rozčuľovalo ešte viac ako samotný problém s hrou, ktorý som sa počas tej cesty snažil vyriešiť. Prvotný neúspech ma však, možno na počudovanie, vôbec neodradil. Ba naopak, v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch som dostal nevídané množstvo nápadov na ďalšie hry. Počas leta medzi prvým a druhým ročníkom univerzitného štúdia som prišiel s nápadom, ktorý mi pripadal hodný realizácie a tak som bol odhodlaný, že po návrate do svojho severského pokoja sa pustím do práce. Tak sa aj stalo. No tentokrát, už poučený z prvého pokusu, som si najprv naštudoval, ako na to. To sa neskôr prejavilo ako výborné rozhodnutie a vďaka tomu som asi o šesť týždňov neskôr vydal svoju prvú mobilnú hru.

 

Môj príbeh o tvorení hier od vtedy nadobudol príliš veľké rozmery na to, aby som ho mohol opísať v jednom príspevku. Dnes, približne 14 mesiacov potom, čo som začal pracovať na svojej prvej vydanej hre, som rozšíril svoju zbierku na 5 hier. Napriek tomu, že som nikdy predtým neprejavoval záujem o prácu na hrách a vlastne ani na mobilných aplikáciách ako takých, som začal vytvárať jednu hru za druhou, každú ďalšiu prepracovanejšiu ako bola tá pred ňou. Spôsob môjho švédskeho života sa zmenil od nekonečného čakania na načítanie novej časti Top Gear-u po tisíce hodín strávených prácami na týchto projektoch.

 

Dva roky niekedy môžu pôsobiť ako dlhá doba. Len nedávno som si počas uvažovania nad tým, že v tejto chvíli vôbec nemám chuť na robenie nejakej primitívnej webovej aplikácie spomenul na to, že nastal ten čas. Že som sa ocitol v situácii, kvôli ktorej som sa na toto celé vôbec dal. Teda, bol som takpovediac v cieli. No hneď potom, čo som prišiel na túto myšlienku som si aj uvedomil, že v žiadnom cieli nie som.

 

Často hovorím, že všetko je relatívne. V tomto prípade sú to spomínané dva roky. Krátka a zároveň dostatočne dlhá doba. Dosť krátka na to, aby som si ani nestihol uvedomiť, že musím čakať kým sa naučím to, čo som sa v prvom rade chcel naučiť, ale zároveň dosť dlhá na to, aby sa môj pomyselný cieľ úplne zmenil a tak to, čo som sa pôvodne prišiel naučiť, aby som mohol realizovať svoje projekty, už pri práci na nich vôbec nebolo relevantné.

 

Odhliadnuc od zmeny môjho tvorivého zamerania počas univerzitného štúdia som si po krátkom rozjímaní nad životnou cestou sadol na svoje pracovné miesto a za chvíľu vytvoril spomenutú aplikáciu. Vo chvíli, keď som to už mohol vnímať ako naplnenia životného cieľa som z toho mal neporovnateľne lepší pocit, ako by som bol mal v prípade, že by som jednoducho splnil túto školskú úlohu na miesto práce na niečom dôležitejšom.

 

Niekedy v dobe z úvodu tohto príspevku som vytvoril, a často a rád spomínal, svoju dodnes najobľúbenejšiu metaforu. Jej znenie je jednoduché, „Život je ako cesta lesom.“ Mám pritom na mysli predstavu konkrétneho lesa, respektíve úseku v lese, ktorý dokonale stelesňuje túto myšlienku a jej širší význam. Dopracoval sa ku nej totiž počas tréningu a prechádzok v lese na okraji môjho rodného mesta. Lesný chodník je tam rôznorodý, hneď za potokom sa nachádza najprv strmé stúpanie, potom ostrá zákruta, za ktorú človek nemôže vidieť, chvíľu rovina a za ňou ďalšie stúpanie, ďalšia zákruta... a na oboch okrajoch strmý svah. Svojim vtedajším spolužiakom som sa často „vyhrážal“, že na túto tému začnem písať blog, no na blogu som ju až doteraz nikdy nespomenul. Toto miesto je dokonalým znázornením životnej cesty nielen pre svoju rôznorodosť. Za príjemne žblnkotajúcim potokom prichádza náročná prekážka vo forme stúpania a keď tam človek konečne vybehne, takmer úplne bez dychu, zbadá zákrutu vedúcu do neznáma, ale ak by chcel svoju cestu zmeniť, buď by spadol dolu svahom alebo by musel vyjsť hore (takmer) neprekonateľne strmím stúpaním cez tŕnistú vegetáciu alebo by sa vrátil späť napriek tomu, že už prekonal to prvotné náročné stúpanie...

 

V živote je veľa stúpaní a veľa zákrut, ale pády do rokliny či štveranie sa pomedzi tŕne kvetov často nie sú vopred tak očividné, ako v mojej metafore. Človek netuší či sa zmenou zamerania od webových aplikácií na mobilné hry odsúdil na pád z kopca, alebo si vybral tú iracionálne komplikovanú cestu, keď priamo pred ním ležala lepšia voľba. Možno je len na ceste viac stúpaní a zákrut, ako by si človek prial a možno boli webové aplikácie rovnako zlou/dobrou voľbou ako hry. Aby toho nebolo dosť, v živote, na rozdiel od mojej explikácie metafory, existuje viac ako 4 či 5 možností. Avšak akokoľvek sa nad tým zamyslím, nezáleží na tom aké dobré alebo zlé boli zvolené možnosti, tou najhoršou je vždy tá, ktorú som nespomenul. Ostať stáť na mieste.