Odberajte novinky z Jorsino

Ilustrácie: Freepik.com

© Copyright 2015 - 2017 Jorsino.com.

Editoriál: Letné návraty

My, ľudia narodení v predchádzajúcom storočí, máme tendenciu považovať všetko, čo sa udialo v tom dvadsiatom prvom, za najaktuálnejšiu prítomnosť. Zvyknem si pod rokom narodenia 2000 predstavovať dieťa, ktoré sa ešte len pripravuje na začiatok povinnej školskej dochádzky. Taký človek však v skutočnosti už o rok bude dospelý.

Foto: Juraj Paľa

Rovnako tak nedávno som našiel na starej rodinnej chate na stene zavesený papierik s odchodmi vlakov; datovaný do roku 2009. Zariadil som sa podľa neho, a až keď som potom na stanici musel čakať polhodinu na najbližší spoj, uvedomil som si, aká malá pravdepodobnosť bola, že by bol býval aktuálny, keďže od doby jeho vzniku uplynulo už 8 rokov a železničné cestovné poriadky sa za ten čas museli zmeniť niekoľkokrát.

 

Vrátil som sa teda zase raz do Košíc a trápil sa aj tentokrát s problémom, že som nebol schopný vyhradiť si čas na písanie a odovzdať tento článok do redakcie, tak ako som sľúbil, 1. júla. Moja výhovorka prečo tak tomu bolo však tentoraz nie je celkom malicherná, pretože som bol skutočne zavalený mnohými pracovnými povinnosťami. Privyrábal som si posledné dni v sektore vodného hospodárstva, keď som najprv zabezpečoval priebeh valných zhromaždení regionálnych vodárenských spoločností, združujúcich obce vybavené kanalizáciou, a následne čistenie odpadových žúmp v obciach, ktoré na kanalizáciu pripojené nie sú, pripravujúc sa tak na pracovný trh, ktorý na mňa čaká po skončení štúdia na filologickej fakulte.

 

Keď som tento semester prichádzal na prvú skúšku, vošiel som do triedy ako posledný. „Vitaj Jaroslav,“ privítal ma profesor dialektológie pobavene a okomentoval následne, že už nemám bradu, ktorú som nosieval posledné týždne. „Vždy si ju v deň písomky oholím,“ odpovedal som mu a rozosmial tak niekoľko svojich spolužiakov. Nebol to však môj zámer. Chcel som jednoducho len úprimne priznať, že som človekom svojich zvykov a tento je jedným z nich, rovnako ako je ním ten, že v prvý deň po návrate do Košíc chodievam behať do Ťahanovského lesa a potom do mesta na kávu, kupujúc si predtým v trafike Hospodárske noviny.

 

Problémom tradícií však býva, že nezávisia vždy len od našej vôle dodržiavať ich. Nemohol som nič spraviť s tým, že reštaurácia na ktorej terase som si zvykol dávať tradičný obed na záver školského roka, túto terasu neotvorila, alebo že stánky vianočných trhov, v ktorých som si na večer trojkráľový kupoval varené víno, boli túto zimu v spomínaný sviatok zatvorené. Som bezmocný voči tomu, že kaviarne, do ktorých som si zvykol chodievať sa sťahujú na nové adresy, zatvárajú, alebo sú svojimi majiteľmi rekonštruované a prerábané na organické bistrá a gastrobary. Nikdy som nemal rád zmeny a preto som si kedysi myslel, že sa mi bude páčiť študovať chémiu v konzervovaní a v reštaurovaní, a preto sa dnes venujem literatúre, a preto, ak by som mohol, ustanovil by som za medzinárodný jazyk klasickú latinčinu. Len máloktorá zmena je zmenou k lepšiemu. V podniku, kde práve sedím, kedysi podávali džin s tonikom v elegantnej čaši z hrubého skla. Dnes mi ho priniesli v malomocnom pohári na stopke, po ktorej mi kvapky nápoja pri pití stekajú na nohavice.

 

V románe Javiera Maríasa Srdce tak biele vystupuje postava, o ktorej rozprávač hovorí, že si vždy nechávala narásť husté fúzy, aby si ich následne mohla jedného dňa oholiť a zmeniť tak na čas zásadne svoj výzor. Spoznal som sa v nej prirodzene, a stotožnil sa aj s vysvetlením javu stojacim za takou charakterovou črtou postavy z úst rozprávača, ktorý o nej rozpráva ako človeku, cítiacom sústavne potrebu byť nielen niekým, ale zároveň aj kýmsi celkom iným, a žiť tak teda v dvoch svetoch súčasne.

 

Cestoval som nedávno na západ Slovenska a uvedomil si, že radšej než severnou „diaľnicou“, vedúcou popod tatranské štíty a Strečno, sa na druhý koniec krajiny dopravujem po južnej „rýchlostnej ceste“, križujúcej Žitný ostrov a Juhoslovenskú kotlinu. Uvedomil som si azda, že príťažlivejšie než majestátne slovenské veľhory, sú pre mňa chudobné dediny na juhu Slovenska, označené dvojjazyčnými tabuľami, v ktorých sa stretávajú a prekrývajú dva rozličné a na prvý pohľad vzájomne neporozumiteľné kultúry, pripomínajúce mi moje vlastne bipolárne túžby a nádeje.

 

Z latinského základu pater vzniklo, a dodnes v románskych jazykoch existuje, slovo patria. V slovenčine tento termín nahrádzame výrazom otčina, čo je preklad celkom presný, keďže „pater“ v latinčine skutočne znamená otec, ale aj slovom celkom odlišne znejúcim, totiž vlasť. Otázne však potom je, či tieto pojmy označujú tie isté reality.

 

Istá spisovateľka, na ktorej meno si bohužiaľ nemôžem spomenúť, v jednom rozhovore povedala, že nostalgia v skutočnosti nie je smútkom za minulosťou, ale za budúcnosťou, pretože rozcítenie, ktoré v nás vyvoláva spomínanie, nie je smútkom za tým, čo máme za sebou, ale za tým, čo sme kedysi mali pred sebou. A pri jej úvahe si aj ja uvedomujem, že moje návraty na známe miesta ma priťahujú ako možnosť opustiť na moment budúcnosť, ktorá ma očakáva, a moje tradície sú barličkami, ktoré ma podpierajú vo chvíľach, keď pozorujem budúcnosť, ktorá už pominula.

 

Otčina je zemou našich otcov a nemôžeme ju preto hľadať, iba znovu nachádzať. Vlasť je však krajinou, ktoré je nám vlastná a dúfame preto, že máme právo umiestniť ju do diaľok, ktoré sú nášmu srdcu najbližšie. Vzdialenosti sa skracujú a putovať z jednej svetovej strany na druhú a späť je čoraz jednoduchšie. Cestovanie stimuluje našu predstavivosť a otvára pred nami obrovské množstvo možností. Ich existencia je v jednej chvíli oslobodzujúca, pretože nám umožňuje byť niekým, kým sme doposiaľ neboli, a zároveň aj zväzujúca, keďže sa napokon musíme rozhodnúť len pre jednu z nich a ostatné zavrhnúť. Práve návraty sú pritom momentom, keď si uvedomíme, že mnohé z toho, čoho sme sa pôvodne len na určitú dobu vzdali, uniklo v skutočnosti navždy z dosahu našich rúk.

 

V známej rozprávke sa dokáže dvojica súrodencov vrátiť domov z hustého lesa preto, že počas kráčania za sebou rozsýpa chlebové omrvinky. Hrdina jedného z gréckych mýtov zase nájde cestu von z labyrintu vďaka tomu, že za sebou v priebehu blúdenia neustále rozmotáva dlhú niť. Existuje skutočne mnoho spôsobov ako sa nestratiť v priestore. O niečo ťažšie je však nájsť spôsob, ako sa nestratiť v čase.