Odberajte novinky z Jorsino

Ilustrácie: Freepik.com

© Copyright 2015 - 2017 Jorsino.com.

Editoriál: Otázky a odpovede

Keďže sa debutový román Michala Havrana Analfabet ocitol v listine finalistov na cenu Anasoft litera, v súčasnosti asi najprestížnejšieho ocenenia vo svete slovenskej literatúry, bol s ním, rovnako ako s ostatnými nominovanými, nakrútený rozhovor, v ktorom predčítal zo svojej knihy a zároveň sa ju snažil niekoľkými slovami predstaviť. Viac než úryvky zo samotného diela ma zaujala práve motivácia, ktorá ho viedla k jeho napísaniu. Rozprával totiž o tom, že potrebu zobraziť Bratislavu 90. rokov začal cítiť práve vo chvíli, keď odišiel do zahraničia a všetci sa ho zrazu začali pýtať, odkiaľ pochádza. Zistil vtedy, že nato, aby mohol odpovedať im, musí najprv odpovedať sám sebe.

Foto: Jaroslav Paľa

 

A skutočne, prvou otázkou, ktorú človek v cudzine dostane hneď po tom, čo sa niekom predstaví, je otázka „odkiaľ pochádzaš“, ktorá ani zďaleka nemusí byť takou nevinnou, ako sa na prvé počutie zdá. Mnohokrát si možno myslíme, že otázky, ktoré dostávame, a na ktoré dokážeme odpovedať, stoja na konci našich myšlienkových pochodov. Domnievame sa, že vo voľnom čase študujeme, alebo premýšľame nad rôznymi aspektami života, definujeme svoju existenciu, a keď sa nám to podarí a niekto sa nás na ňu opýta, zhrnieme mu len postupy a výsledky našich úvah. Skutočnosť je ale taká, že otázky nestoja na konci týchto úvah, ale na ich začiatku. Naše odpovede máme málo krát dopredu pripravené. Vznikajú, až keď nás niekto o ich tvorbu požiada.

 

Časť mojej identity, ktorú predstavuje moja príslušnosť k slovenskému národu, bola pre mňa po 19 rokov môjho života knihou ležiacou na poličke, o ktorej som vedel, že som ju kedysi od niekoho dostal, no ktorú som bral do rúk, len keď som z nej v rámci upratovania zotieral prach. V momente, keď som odišiel do zahraničia, som bol zavalený sériou otázok o tom, ako tá kniha vyzerá, kto ju vydal, napísal, aké postavy v nej vystupujú a o čom vlastne je, a bol som tak nútený začať v nej listovať čoraz častejšie a oboznamovať sa s jej kapitolami.

 

Ak majú literatúra, či umenie vo všeobecnosti, niečo spoločné s cestovaním, tak je to ich schopnosť vyvolať v nás pocit odcudzenia, pri ktorom zrazu niečo, čo sme považovali za vlastné, a samozrejmé, vidíme zrazu z perspektívy, z ktorej máme pocit, že na to hľadíme prvýkrát a zrazu nerozumieme, prečo sme za kategorický imperatív považovali niečo, čo je v skutočnosti len zvykom a konvenciou.

 

Mnoho ľudí pri tom nedokáže vstrebať druhú časť tohto procesu, a namiesto toho aby sa zamyslelo nad tým, že niektoré veci sa dajú robiť ináč, než sme zvyknutí, tvrdia, že ten, kto to nerobí tak ako my, teda správne, je smiešny a skĺzava do absurdnosti. Tvrdíme často, že Angličania sú nechutní, keď pijú čaj s mliekom a ku pivu si objednávajú pečenú bravčovú kožu, a o Španieloch, že sú nezodpovední, keď sa s malým deťmi uprostred týždňa vyberú na večeru do reštaurácie o desiatej večer. Oni by si však zase mysleli, že sme sa zbláznili, keby navštívili naše kraje a zistili, že na stredných školách mávame telesnú výchovu o siedmej ráno, alebo že v reštauráciách sa obedové menu podáva od pol dvanástej. Konkrétne gastronomické zvyklosti pri tom nie sú práve najzásadnejším dôvodom, pre ktorý by sa nám jedna kultúra v porovnaní s druhou mohla zdať nestráviteľnou. Kvôli svojej intímnosti je však vzťah, ktorý k nim máme, častokrát dôležitý a veľavravný.

 

Keď som toto leto prázdninoval na Slovensku, rozhodol som sa v jedno ráno využiť, že som sa spontánne prebudil o siedmej ráno, a vybral som sa do supermarketu kúpiť si na raňajky čerstvé pečivo. Ako som tak potom kráčal medzi regálmi, začal sa môj košík zapĺňať viac než som pôvodne plánoval, lebo som cítil neodolateľnú potrebu kúpiť si horalky, čokoládovú tyčinku DELI, kofolu, tavený syr v črievku či acidko. Nepatrím pritom ani zďaleka k ľuďom, ktorí pri dlhších pobytoch v cudzine žiadajú svojich blízkych aby im poštou v balíku poslali kartón kakaových rezov. Nedá sa ani povedať, žeby som za chuťou produktov, ktoré som si dlhé mesiace nemohol kúpiť, cítil akúkoľvek nostalgiu, či žeby vo mne vyvolávali pocit nostalgie za mojou vlastnou minulosťou, za dobou, keď som si ich pravidelne kupovať mohol. Koniec koncov, syrom v črievku som v skutočnosti v dobách svojej mladosti pohŕdal. Sentimentalita, ktorá ma ovládla, bola v skutočnosti len akýmsi zvláštnym pocitom blízkosti, nepretrhnuteľného spojenia medzi mnou a produktami, ktoré som kupoval, a ktoré som vkladal do košíka jednoducho preto, že sa mi zdalo, že na nich práve kvôli tomuto putu mám neodškriepiteľné právo. Keď som za nich zaplatil, mohol som povedať, že mi patria. No ešte skôr, než som tak urobil, sa mi zdalo, že patrím ja im, že ja a obchod, v ktorom som nakupoval, k sebe spolu patríme, viac, než obchody v ktorých som v cudzine nakupoval celé mesiace predtým. Azda by sme mohli vyhlásiť, že finálnou fázou odcudzenia je práve pocit nepopierateľnej blízkosti.

 

Blíži sa pomaly 99. výročie vzniku Československa. V posledných mesiacoch som pritom musel viackrát odpovedať na otázku, prečo sa vlastne rozpadlo. Spolužiaci aj profesori sa ma pýtali na to, prečo toto rozdelenie nesprevádzali žiadne konflikty, prečo sa naproti tomu rozpad Juhoslávie zmenil na krvavú vojnu, či prečo sa na rozdiel od Čechov Maďari dodnes celkom nezmierili s tým, že o Slovensko prišli. Vysvetľoval som v skratke dejiny Rakúsko-Uhorska, ako aj komunistickej diktatúry v mnohých z jeho nástupníckych štátov, a otázky, na ktoré som odpovedal, ma nútili uvažovať nad tým, odkiaľ v skutočnosti pochádzam, a najmä, aký to má na mňa vplyv a čo to pre mňa znamená.

 

Tento blog vznikol pred niekoľkými rokmi práve so zámerom vysvetliť následky stretu rôznych kultúr. Slúži mu ku cti, že predznamenal dobu, do ktorej sme vstupovali, a v ktorej vidíme, že vplyvom rôznych faktorov, ktoré by mohli mať za následok zmenu definície sveta, v ktorom žijeme, sa najdôležitejšou témou politického boja stala otázka identity. Európski politici dnes už medzi sebou nesúperia víziami ekonomickými, či ideologickými. Verejnú mienku sa snažia získať si na svoju stranu v prvom rade svojimi predstavami o identite, ktoré jej ponúkajú. Obzvlášť zjavná je táto premena v regióne strednej Európy, ktorého história v uplynulom storočí bola obzvlášť búrlivá, a pre ktorý je o to komplikovanejšie sa s ňou vyrovnať. Nebol som evidentne jediným, kto sa považoval za Slováka bez toho, aby cítil potrebu zistiť, čo byť Slovákom v skutočnosti znamená. Akonáhle sa ma však na to niekto opýtal, nezostávalo mi nič iné, než mu nejakým spôsobom na jeho otázku odpovedať.