Systémová chyba

Názov tohto príspevku znie ako typická hláška pochádzajúca zo sveta IT. Ako jedna z tých, ktorých významu nikto nerozumie, ale všetci sa s nimi stretávajú. O technologický svet sa tentoraz vôbec nejedná, no analógia z prvej vety sa mi skutočne hodí.

Spojením viacerých náhod som sa v poslednom období dostal k niekoľkým ukážkam umenia zobrazujúceho dobu nie až tak dávno minulú a v mnohých ohľadoch tiež oveľa viac podobnú súčasnosti, ako si väčšina ľudí uvedomuje. V podstate som medzi týchto ľudí donedávna sám patril a to aj napriek tomu, že väčšinu faktov som poznal už dávno. Prirodzene, práve táto skutočnosť ma donútila k hlbokému zamysleniu.

 

S dobou ohraničenou udalosťami svetových vojen som sa stretával v podstate už od malička. Ani netuším, koľko som mohol mať rokov, keď som sa potuloval múzeami obdivujúc všetko od tankov a železničných vozňov po tie najdrobnejšie exponáty v sklenených vitrínach. Jednou z tých menej pochopiteľných vecí pre mňa v posledných rokoch bola skutočnosť, že zatiaľ čo celú tú dobu som sa stretával s obrovským množstvom faktov a ukážok 2. svetovej vojny, o existencii tej prvej som vedel asi len vďaka tomu, že tá druhá bola druhou.

 

V histórii ľudstva existuje viacero období, ktoré ma vždy fascinovali. Počínajúc antickým Rímom, zahŕňajúc stredoveké európske kráľovstvá, príbeh Napoleona Bonaparte či svetové vojny. V súvislosti so spomínaným zatienením prvej svetovej vojny druhou si z času na čas spomínam na okamih, keď sa ma raz niekto opýtal, v ktorom roku tá prvá začala. Po krátkom, ale vážnom váhaní som povedal: „1912“. Tento v podstate veľmi nepodstatný okamih sa zaradil medzi tých pár, na ktoré si občas len tak bezdôvodne spomeniem a rád by som ich vymazal zo zahanbujúcej časti mojej histórie.

 

V dnešnej dobe sa už podobných omylov nehodlám dopustiť a tak mám vo faktoch jasno. V poslednom čase som si ale uvedomil, že istá časť historických súvislostí v tejto hŕbe faktov takmer úplne chýba. Práve tá časť, ktorá nepotrebuje udávať dátumy, ktorej dopad na sled udalostí je najzávažnejší a ktorá je udalosťami najviac ovplyvnená. Spoločnosť. Poznáme mená kráľov aj veľkých umelcov, géniov a hrdinov. Čo robili ostatní? Akým spôsobom bývali, ako sa živili, ako sa zabávali a aké boli ich predstavy o živote a o svete?

 

Je celkom jednoduché si povedať, že v stredoveku ľudia nemohli robiť nič. Boli otrokmi, služobníkmi, vojakmi... Ale čo tak pred sto rokmi? V čase okolo dvoch svetových vojen. Ľudia už boli slobodní, mohli sa vzdelávať, mohli sa zabávať, mali prístup k informáciám a možnosť ich šíriť. Alebo počkať, boli? Mohli? Mali?

 

V školských laviciach sme sa o tejto dobe niečo dozvedeli. Asi štyri dátumy, z ktorých dva sme sa nemuseli učiť na písomku a tým pádom sa asi 90% ľudí ani neobťažovalo si ich poznačiť (ešte by sa ich potom náhodou boli naučili aj keď nebolo treba) a mená asi desiatich literárnych autorov spolu s názvami ich slávnych diel a všetkými dôležitými poznatkami o nich zahŕňajúcimi všetky fakty snáď len s výnimkou počtu strán. Ťažko povedať, ktorá časť výskumu delenia rastlinných buniek v tomto období prebiehala, keďže pokiaľ si spomínam v iných predmetoch sa chronologické zaradenie faktov vôbec neuvádzalo.

 

Pokiaľ ide o literárne umenie, osobne som asi nikdy žiadnu z kníh, spomínaných v mojich v podstate nečitateľne napísaných poznámkach, na vlastné oči nevidel. Samozrejme, existuje povinné čítanie. Názov tejto aktivity myslím dosť jasne naznačuje, že ju príliš veľa ľudí vážne neberie. Dodnes si pamätám, že ešte v ôsmom ročníku základnej školy sme mali prečítať dielo Tri gaštanové kone. Po prvom termíne sa ukázalo, že bude beztrestné sa priznať, že som knihu v živote nedržal v ruke za predpokladu, že ubezpečím autority, že sa knihu ešte chystám prečítať a tak som to urobil. Ako inak, boli sme ubezpečení o nadprirodzených schopnostiach autorít, ktoré odhalia ak ani na druhý krát dielo neprečítame. A tak som po druhom termíne so všetkou suverenitou dal okoliu jasne na vedomie, že som knihu prečítal do poslednej bodky. Samozrejme, tvár aj obsah tejto knihy sú mi dodnes neznáme.

 

Čo som sa touto anekdotou snažil zdokladovať nie je fakt, že môžete všetkých, v akomkoľvek veku a za každých okolností odrbať. Zmyslom je skôr to, že označením niečoho za povinné nikoho k ničomu nedonútite. Jedine, že by ste mu hrozili napríklad znížením počtu jeho končatín, vtedy by to asi mohlo fungovať. Ale kto vie kedy sa s podobnými praktikami prestalo? Čo je ale ešte podstatnejšie je fakt, že ak dáte 15, 16 či 17 ročnému človeku prečítať hoci aj to najospevovanejšie dielo vyobrazujúce zmeny politických režimov, dôvody ľudskej mizérie a vojnu, zmysel bude presne taký, ako bol keď som ja prečítal Tri gaštanové kone. Nehovoriac o tom, že vďaka komplexným vedomostiam dátumov historických udalostí a mien všetkých panovníkov sveta od čias vzniku písma mu chýba akýkoľvek zmysluplný kontext potrebný k pochopeniu aspoň nejakej časti obsahu.

 

Viem si predstaviť, že väčšina dnešných študentov by bola nadšená, ak by im niekto povedal, že sa budú učiť menej exaktných faktov. Pravdepodobne ale z nesprávnych dôvodov a až neskôr by im došlo, že tie by bolo potrebné nahradiť niečím iným a ešte by pri tom mohlo byť potrebné uvažovať.

 

Nedávno som stretol človeka, ktorý sa v úlohe vyučujúceho na akademickej pôde vyjadril, že školy zabíjajú kreativitu. Že na školách sú ľudia nútení robiť veci presne naopak ako v reálnom svete. Je zakázané spolupracovať s kolegami počas tej najdôležitejšej práce a je zakázané pozrieť sa na správnu odpoveď, ktorá je dostupná často len o niekoľko strán ďalej v tej istej knihe. To všetko je zdanlivo potrebné k tomu, aby sme vedeli každého individuálne ohodnotiť a podľa toho patrične zaškatuľkovať. Kto má jednotku, je dobrý, kto má štvorku, je zlý. Je to jednoduché. Koľkí z našich jednotkárov, dvojkárov a trojkárov vedia okrem toho, v ktorom roku sa vojna začala a skončila aj to, ako sa zmenili životy ľudí do nej priamo či nepriamo zapojených.

 

Fakty sa vždy dajú nájsť za niekoľko sekúnd, obzvlášť v aktuálnych časoch. A ak sa nebudete ešte o niekoľko rokov v noci prebúdzať s tým, že ste si pomýlili dátum začiatku svetovej vojny, v podstate ani ten nepotrebujete vedieť. Čo sa nedá nadobudnúť v čase niekoľkých sekúnd a čo sa nedá oklamať je schopnosť spájať fakty do súvislostí, tvoriť príbehy a vytvárať komplexné obrazy udalostí na základe množstva dostupných pohľadov, dôkazov, tvrdení a špekulácií. Vytvorenie vlastného názoru a postoja, ktorý obstojí pred stretom s inými myšlienkami si vyžaduje veľa umu a cviku. A to je práve disciplína, ku ktorej nás nikto nevedie.