Svet spred obrazovky

Počas predchádzajúcich týždňov štúdia som sa inšpiroval dostatočne k vytvoreniu príspevku na túto tému, do ktorého som sa rozhodol zahrnúť nielen moje čerstvo nadobudnuté zistenia, ale aj dlhodobo zbierané súvisiace názory a myšlienky. Ak by som začal vetou na spôsob „Mobily a počítače sú v dnešnej dobe súčasťou života snáď každého z nás.“, mohol by tento príspevok pôsobiť dojmom stredoškolského slohu, respektíve ďalšieho z veľmi duchaplných internetových článkov. Ja to ale risknem, takže...

 

Mobily a počítače sú v dnešnej dobe súčasťou života snáď každého z nás. To, čo je podľa mňa na tomto fakte fascinujúce je to, že napriek tomu, že tieto zariadenia všetci používajú, takmer nikto nerozumie tomu, ako fungujú. Ako zvyknem v tejto chvíli často poznamenať, pravdou je aj to, že veľmi málo ľudí rozumie aj fungovaniu oveľa dlhšie používaných a oveľa jednoduchšie fungujúcich vecí, ako je kávovar, alebo chladnička. Z toho zase vyplýva, že aj keď najväčšou a najbadateľnejšou odlišnosťou modernej spoločnosti od tej spred niekoľkých storočí či možno tisícročí je vývoj a využitie technológií, jej väčšina nemá ani tušenia, ako niečo také vytvoriť, a teda sa v podstate nikam neposunula. To však nie je celkom predmetom tohto príspevku, takže to necháme na inokedy.

 

Nie až tak dávno som sa dočítal o ohromnej senzácii (o tom druhu senzácie, aký sa na internete vyznačuje ohromujúcim nadpisom končiacim minimálne jedným výkričníkom), ktorá hovorila o hroznom výsledku prieskumu ukazujúceho, že 75% Američanov nevie, ako funguje internet. Ako som načrtol na začiatku, v súčasnosti sa venujem aj štúdiu dátovej komunikácie, čo je odbor zahŕňajúci tiež fungovanie internetu, respektíve počítačových sietí ako takých. Počas tohto vzdelávacieho procesu som sa dopracoval k záveru, že by som chcel stretnúť tých 25% Američanov, ktorý sú zjavne odborníkmi na túto tému. Vzhľadom na zložitosť fungovania týchto konceptov pozostávajúcich z vecí, ako TCP/IP, DNS, HTTP, UDP, OSI, RS-232-C, DTE, DCE, TTL, TxD, RxD, DTR, CTS, DSR, RTS, DCD, RI, SIG, TDM, FDM, CSMA/CD, NIC, MAC, OUI (ehm, trochu som sa nechal uniesť) a všetkých ostatných kombinácií písmen abecedy, je môj názor taký, že tých znalcov bude skôr 25 ako 25%.

 

Z iného prieskumu zase vychádza, že väčšina obyvateľov niektorej z ázijských krajín nedokáže vysvetliť rozdiel medzi internetom a facebookom. Je pravda, že otázka „Aký je rozdiel medzi internetom a facebookom?“, patrí do kategórie otázok „Prečo je lepšie jesť hnedú ryžu ako kúpiť si veľký dom?“, ale každopádne to napovedá, že ľuďom je to jednoducho úplne jedno. To je na jednu stranu veľmi ľahko pochopiteľné, na druhej strane to so sebou prináša zopár problémov.

 

Napríklad ak ide o chladničku, človek jej nerozumie a preto ju možno nesprávne používa, trebárs dá mlieko do priehradky vo dverách, ako je to na nej nakreslené, pričom to je pre mlieko najhoršie miesto v celej chladničke (iba ďalší výskum) a povedzme, že to sa preto pokazí. Mlieko potom nechutí bohvieako, ale to dotyčná osoba rýchlo zistí a patrične s ním zaobíde. V prípade počítačov je to ale trochu iný príbeh. Vzhľadom na to, že skupina ľudí skutočne rozumejúcich ich fungovanie je tak malá, ako je, moc týchto ľudí je vskutku ohromujúca. Zhodou okolností som sa včera, keď som už mal túto tému pripravenú, dostal k článku o 15 najväčších hackeroch sveta, ktorý dokonale potvrdil moje názory. Dalo by sa povedať, že väčšina týchto ľudí ešte nedosiahla hranicu plnoletosti, ale napriek tomu sa dokážu dostať k najlepšie stráženým informáciám sveta. Niektorí z nich to robia len pre zábavu, preto, aby ukázali svetu, čo dokážu. Podobných útokov som už bol, tu vo Švédsku, viackrát svedkom, keď niekto napadol napríklad systém dopravnej spoločnosti a hodiny sa nedali kúpiť lístky v žiadnom z automatov v celom regióne. Len pripomeniem, že na väčšine miest je to jediný spôsob, ako sa k lístku dostať. Neskôr zase niekto zablokoval na celé dni systém úradu práce, kde tak nemohli robiť prakticky vôbec nič.

 

To, čo je podľa mňa na týchto činoch to najzaujímavejšie, je práve to, že ľudia stojaci za nimi, tým nezískali vôbec nič. Ukázali sa svetu, ukázali, čo dokážu, spôsobili iným škody, ale pre seba tým nezarobili ani jediný cent. Aj v prípade tých najväčších hackerských krádeží, keď boli ukradnuté milióny, možno desiatky miliónov, za samotnou krádežou väčšinou nestál človek, ktorý bol schopný ju zabezpečiť. Boli to tí, ktorí sa dostali k ním vytvorenému spôsobu.

 

Mojou pointou je práve fakt, že vo väčšine prípadov ide o ukázanie schopností a dokázanie toho, že neexistuje nič, čo môže podobným činom zabrániť. Ako by to však dopadlo ak by to niekto poňal celkom iným spôsobom...

 

V dnešnej dobe tiež vzniká obrovské množstvo diskusií na tému zabezpečenia svojich zariadení a údajov. Tieto podľa mňa vyvolávajú u ľudí skôr paranoju, ako potrebu zamyslenia sa nad svojou bezpečnosťou. Pravda je vo väčšine prípadov taká, že človek vo svojich zariadeniach nemá nič, čo by malo pre niekoho iného cenu. Samozrejme, netvrdím, že treba ukladať prístupové údaje k svojim bankovým účtom ako pozadie na plochu, ide skôr o to, že suma, ktorú na tom účte väčšina ľudí má, nikoho nezaujíma. Len pre istotu spomeniem, že podobne je to so správami na facebooku, fotkami z poslednej párty, vašimi nahými fotkami v cloude (pokiaľ ste nehrali aspoň v Hollywoodskom filme) a prístupom k účtu na Instagrame, tam ste už aj tak súhlasili s odovzdaním práv na vaše fotky pri registrácii.

 

Záverom teda je, nesnažte sa pochopiť ako veci fungujú, aj tak je to príliš zložité a nebojte sa o svoje údaje, lebo podozrivý je len ten, kto sa ich snaží ukryť a hlavne, aj tak sa vám ich ochrániť nepodarí.