Študentské útrapy

Takto takmer presne pred týždňom som si sediac na rovnakom mieste robil plány na ďalší týždeň. Mimo iné činnosti som si hneď na pondelok naplánoval vypracovanie istej školskej úlohy, okolo ktorej už niekoľko dní pred tým panoval celkom čulý rozruch. Počas dlhých školských rokov som sa už naučil podobným udalostiam veľkú pozornosť nevenovať a tak tomu bolo aj v tomto prípade.

 

Nastal vyhradený pondelkový čas a tak som sa pustil do riešenia úlohy. To prebiehalo bez väčších problémov až do štádia, keď som narazil na niečo, čím sme sa doteraz nezaoberali, ale vedel som, že sa k tomu dostaneme na ďalší deň. Zhodnotil som, že nebudem strácať čas hľadaním riešenia, keď sa k nemu môžem čoskoro dopracovať spoľahlivejšou cestou. Tak sa nakoniec aj stalo. Na druhý deň počas cvičenia z dátovej komunikácie boli moje nejasnosti vyriešené a profesor ma spokojne utvrdil, že najťažšia časť práce je tá, ktorú som už v tej chvíli mal za sebou. Samotná implementácia navrhnutého riešenia už mala byť vraj celkom jednoduchá. Niektorí kolegovia na tom boli s postupom očividne horšie a tak aj po debatách na spôsob „Vám sa to nezdá ťažké, vy z toho máte doktorát“, alebo „Ale to je ťažké“, sme sa vybrali domov.

 

Tam som sa neskôr pustil do jednoduchej implementácie. Tiež som v nej pokračoval v stredu, vo štvrtok, v piatok... Pôvodný termín na odovzdanie bol piatok v tradičnom čase 23:55. Človek by síce očakával niečo viac v súlade s miestnymi pomermi, niečo ako 23:47, ale v tomto prípade sú tradície očividne iné. Každopádne s blížiacim sa termínom som bol počas štvrtkového popoludnia v odhodlanom stave nazývanom „budem tu s tým sedieť až kým to neurobím“, keďže situácia sa nevyvíjala zrovna podľa plánov. Nakoniec však vzhľadom na, ako bolo povedané, „praktickú situáciu“ sa termín posunul o 48 hodín a štvrtok som ukončil s výsledkom v podobe 2 funkčných príkazov z celkového počtu troch a veľmi malým svetlom na konci tunela v dohľade. Tretí príkaz, ktorého súčasťou bol prenos súboru bol totiž tiež za veľmi určitých okolností schopný realizovať svoju funkciu. V iných prípadoch však vznikali prázdne súbory, poškodené súbory, alebo vôbec žiadne súbory. Niežeby sa človek počas používania počítačov s podobnými programami nestretol, ale toto bolo predsa príliš.

 

Napokon v piatkové ráno, presne o 10:08 moja implementácia riešenia daného problému dokázala preniesť súbor akéhokoľvek formátu a veľkosti, čím sa dala považovať praktická stránka veci za hotovú. Už to chcelo iba ďalších pár hodín a celá úloha aj s k nej patriacou akademickou správou bola v sobotňajší večer pripravená na odoslanie.

 

Diskusie na túto tému sú ale stále veľmi živé a zatiaľ čo niektorí spolubojovníci sa v piatok vyjadrili, že ešte nemali čas začať, iní medzičasom označili zadanie úlohy za nejasné, ďalší stále vedú svoj boj a, ako vždy, nájdu sa aj takí, ktorí svoj boj ukončili ešte pred cieľom. Pochopiteľne, veď študentský život prináša mnoho dôležitejších vecí ako je štúdium. To vedia snáď všetci okrem odhodlaného profesora, ktorý prispieva na stránku kurzu priemerne asi raz za tri hodiny, hľadá animácie, stránky, videá, vytvára dotazníky a kvízy, ale to ešte asi nevie, že pre väčšinu ľudí je čokoľvek, čo trvá viac ako pár minút príliš komplikované.

 

Celkovo to vyzerá tak, že študijná metóda „hlavne dúfam, že nejak prejdem“ celosvetovo naberá na popularite a čo sa týka odhodlania zvaliť všetko zlé na systém zdá sa, že sa nejedná o výhradne slovenskú špecialitu. No nič, budem končiť, veď viete, študentský život čaká.