Správne miesto

Spolužiak, ktorý sa v nasledujúcom roku chystá vycestovať na študijný pobyt v rámci projektu Erazmus, si za miesto svojho pôsobiska vyberá jedno z dvojice miest Budapešť a Praha. Keď sa ma opýtal, ktoré by som mu odporučil, odpovedal som bez váhania Budapešť. Keď sa opýtal prečo, nevedel som svoju odpoveď dosť dobre zdôvodniť.

Foto: Barbora Petričková

Na internete zrejme nie je problém nájsť rebríček, ktorý by na základe merateľných charakteristík porovnával kvalitu života v rôznych mestách sveta alebo Európy. Berúc do úvahy dostupnosť bývania a pracovných príležitostí, úroveň verejnej dopravy, množstvo kultúrnych podujatí či možností nočného života, sa zrejme dá objektívne posúdiť, kde sa žije lepšie a kde horšie. Čo ak však dôvody, pre ktoré niekto žije na jednom a nie na inom mieste, nie sú len objektívne, ale aj subjektívne, a teda len veľmi ťažko merateľné.

 

Nemecký Kolín a dánska Kodaň sú mestá podobných čŕt. Napriek tomu ma druhé z nich očarilo a prvé nechalo ľahostajným. Rakúska Viedeň je elegantná, upravená, čistá a dobre organizovaná, bohatá kultúrne aj ekonomicky. Budapešť je plná ruín, domov z ktorých opadáva omietka, rozbitých chodníkov, prázdnych pozemkov okupovaných burinou a nasiaknutá arómou biedy a mizérie postkomunistickej Európy. Môj vzťah k nim je asi taký, že vo Viedni si viem predstaviť pekný predĺžený víkend. Naproti tomu v Budapešti by som dokázal žiť po zvyšok svojho života.

 

Hľadiac na úsudky, ktoré v živote robíme, sa musíme vždy zamyslieť nad tým, do akej miery nás k nim priviedla naša citovosť a emocionalita. Bolo by márne pokúsiť sa presviedčať niekoho o kvalitách románu, ktorý sme práve dočítali, a nezmyselné diviť sa neskôr tomu, že mu pripadá nezaujímavý, ak hlavný dôvod, pre ktorý nás očaril, je ten, že nás dojal podobnosťou osudu hlavnej postavy s našim vlastným životom. Rovnako tak si myslím, že ak by ma niekto požiadal o to, aby som mu potvrdil, či vyvrátil, že Košice sú nádherné mesto, nedokázal by som na nich myslieť a predstavovať si ich inak, než ožiarené krásou spomienok, ktoré sa mi s nimi spájajú. Nevedel by som formulovať svoj názor bez toho, aby som pri tom bral ohľad na roky života, ktoré som tam prežil, či na hrdosť, ktorú cítim, keď ho v úradných tlačivách uvádzam ako miesto svojho narodenia. Človeku, ktorý by ma preto o moje stanovisko požiadal, by mohlo prísť absurdné, pretože dôvody, ktoré ma k nemu priviedli, by boli jemu celkom neznáme.

 

Príbeh lásky, ktorú k Budapešti pociťujem, má svoj počiatok v mojich spomienkam na letné dovolenky pri mori, keď sme cestou do Chorvátska autom prechádzali centrom Budapešti a ja som, sediac na zadnom sedadle nášho auta, prilepený na dverách hľadel von oknom, pričom ma ruch veľkomestských ulíc a výška budov lemujúcich ich z oboch strán napĺňali obdivom a obrovskou túžbou po spoznaní sveta, ktorý mi bol príbuzný aj neznámy, pretože v ňom bolo všetko také ako v mojom rodnom meste, len omnoho väčšie, a zároveň blízky aj vzdialený, pretože množstvo kilometrov, ktoré ma od neho delilo, bolo zanedbateľné v porovnaní s jazykovou bariérou, ktorá mi znemožňovala mu porozumieť.

 

A niečo podobné som mohol cítiť, a skutočne cítil, keď som navštívil po prvýkrát Viedeň. Praha bola popri tom dokonca mestom, ktorého brány sa mi otvárali bez toho, aby som k tomu potreboval pomoc iného než rodného jazyka. Čo ma teda vedie k tomu, aby som pred nimi dával prednosť hlavnému mestu Maďarska?

 

Vyrastal som na Slovensku, v obklopení listnatých lesov, kvitnúcich lúk a majestátnych hôr. A napriek tomu príťažlivejšia než bujná a úrodná príroda strednej Európy sa mi javí byť kamenistá a vyprahnutá červenozem Stredomoria, pričom som omnoho radšej ukrytý v tieni olivovníkov a borovíc než jabloní a bukov. Katalánsky spevák Joan Manuel Serrat v jednej zo svojich najznámejších piesní žiada, aby sme, až si poňho príde smrtka, „vypustili jeho čln na šíre more a nechali ho napospas búrkam, a jeho samotného následne pochovali medzi plážou a nebom, na úpätí hory odkiaľ je pekný výhľad na more.“ To všetko preto, tvrdí, „že sa narodil v Stredomorí a má dušu námorníka.“ Ako je možné, že jeho slová sú mi také blízke, hoci som sa ja narodil v krajine, ktorá nemá ani kilometer morského pobrežia a moji predkovia neboli námorníci ale nádenníci?

 

Ešte o niečo zarážajúcejší je, minimálne pre mňa samotného, fakt, že keď sa mi v priebehu môjho života naskytla možnosť žiť v krajine obklopenej morom zo všetkých strán, vybral som si zo všetkých jej miest práve to, ktoré leží presne v jej strede, odkiaľ je to k moru asi tak ďaleko ako z Bratislavy. Žijúc v Barcelone, chodieval by som sa každú nedeľu prechádzať po morskom brehu. Potom, čo som ju prvýkrát navštívil, zdala sa mi byť pekným a zaujímavým mestom. Keď som naproti tomu vstúpil do Madridu, či presnejšie, ešte predtým, než som po prvýkrát položil svoju nohu na jeho povrch, sediac v autobuse, ktorý ma doň priviezol, vyhlásil som, že ohavnejšie mesto som v živote nevidel. Ani nie 12 hodín na to, sediac tentoraz na kamennej lavičke vedľa vchodu do jeho najväčšieho parku, som si sám pre seba povedal, že v tom meste raz budem žiť.

 

Zdá sa, že ak existuje niečo ako ľudská duša, každý človek má v sebe súbor kláves, ktorých sa vnemy prostredia, ktorého sme súčasťou, dotýkajú, vytvárajúc melódie, ktoré nás priťahujú, alebo odpudzujú. A tak, bez toho aby sme to mohli tušiť, či predpokladať, nás na istých miestach zasahuje pocit, že sme boli stvorení práve preto, aby sme ich našli a spoznali. Nedokážeme povedať, prečo sa nám jeden obraz páči viac ako iní, prečo nás jedna osoba priťahuje viac než všetky ostatné, prečo sa nám jedna metafora zdá bližšia než iné, či prečo je pre nás jedno miesto dôležitejšie než mnoho ďalších. Môžeme sa pokúsiť zdôvodniť naše vnútorne pohnutie logicky či empiricky. Môžeme sa však zároveň uspokojiť s predstavou, že v nás jednoducho rozvibrovali práve tie struny, po ktorých zvuku sme boli predurčení túžiť.