Škvrny od kávy

Jedna z vecí, ktorú som si uvedomil počas svojho stredoškolského štúdia bola, že človek by mal v živote robiť veci, ku ktorým má blízky vzťah, ktoré ho napĺňajú a z ktorých má radosť. Po maturite som preto odišiel do Anglicka a začal pracovať v krčme. Ako by povedala postava jedného z mojich obľúbených seriálov, zhodou okolností britského, Blackbooks, práca to bola ťažká, ale plat bol mizerný. Prirodzene, na tamojšie pomery.

 

Potom, čo som sa poprvýkrát vrátil domov, vznikla moja obľúbená a veľmi často spomínaná historka o tom, ako som si to rovno z letiska namieril na vianočné trhy, ktoré práve vo večer môjho návratu končili svoju tohosezónnu prevádzku, aby som si dal dva deci vareného vína. „Euro,“ povedal mi predavač zo stánku a ja som naňho na chvíľu hľadel ako obarený a takmer som mu povedal: „Ale no tak. Vážne, koľko to stojí?“ V prvom momente som si totiž myslel, že žartuje, že to nemôže myslieť vážne. Sám som za posledné mesiace predal litre vareného vína a za pohár som zákazníkom účtoval štyri a pol libry. Niektoré kultúrne rozdiely sú priveľké na to, aby ich človek prijal v tej chvíli, keď si ich uvedomí.

 

Keď som o niekoľko mesiacov z Oxfordu odchádzal, mal som na to mnohé dôvody. Ale azda najzávažnejším bolo, že tam robili mizernú kávu. A hoci som si na ňu po čase svojim spôsobom zvykol, nikdy som si neobľúbil systém, ktorý panuje na celých Britských ostrovoch, že totiž v kaviarňach, s výnimkou tých najluxusnejších, ktoré v konečnom dôsledku vlastne ani nie sú kaviarňami, ale reštauráciami, neexistuje obsluha v takej podobe, ako u nás, v stredoeurópskom, takzvanom viedenskom kaviarenskom priestore: Vyberiete si svoj stôl, sadnete si, príde k vám čašníčka, objednáte si a ona vám vašu objednávku prinesie na stôl, zatiaľčo vy už máte pred sebou rozložené noviny, alebo rozbiehate debatu so svojim spolusediacim.

 

V britských kaviarňach panuje systém obsluhy, ktorý mi bol pred ich návštevou známy z reštaurácií istej siete rýchleho občerstvenia. Postavíte sa do rady pred pultom, kde sa príjmajú objednávky. Keď príde váš čas, poviete čo chcete, a čo nechcete, pretože ak ste si prišli dať iba kávu musíte potvrdiť, že ju nechcete so sebou, že k nej nechcete žiaden koláčik a že nechcete mlieko, šľahačku a ani žiadnu vernostnú kartu. Zaplatíte, dostanete svoju šálku a musíte si ju odniesť ku stolu. Zistíte, že ľudia, ktorí stáli v rade pred vami, obsadili práve ten, ku ktorému ste to mali namierené. Otočíte sa, aby ste sa rozhliadli po inom a v tej chvíli vám vypadnú noviny, ktoré ste zvierali pod pazuchou, zohnete sa po ne, pritom rozlejete niekoľko kvapiek kávy, a tie, stekajúc po okrajoch šálky zanechávajú škvrny, ktoré celkom pokazia váš estetický dojem a akúkoľvek radosť z návštevy kaviarne.

 

Jedna z vecí, ktorú som si uvedomil počas svojich dlhších aj kratších pobytov v zahraničí a mimo domova je, že všetky cesty je potrebné brať s istou rezervou, čo je viera v ktorej som dospel k presvedčeniu, že všetky miesta, ktoré som navštívil, je vzhľadom na ich odlišnosť neobjektívne deliť na lepšie a horšie. Napriek tomu ma niektoré z nich uchvacovali a iné ma nechávali chladným. Pri svojich návratoch do Košíc som stretol viacerých ľudí, takých, ktorí už z mesta odišli, aj takých, ktorí v ňom ešte stále žijú, ktorí sa divili, keď som im tvrdil, že je to lepšie miesto na život, než si mnohí pripúšťajú a než som si kedysi pripúšťal ja sám. Cestovanie je impulzom k poznávaniu, pretože aby človek spoznal priestor, ktorý ho obklopuje, musí sa z neho vymaniť a opustiť ho. Keď sa mu to napokon podarí, uvidí ho v plnej perspektíve, v ktorej zbadá jeho odlišnosť. A práve tá v ňom napokon nadobúda schopnosť vyvolávať očarenie, ktoré mu spôsobí, že ho k sebe bude neodolateľne priťahovať.