Sabina

Spisovateľ, ktorého som citoval vo svojom poslednom článku, Javier Mariás, nedávno vydal nový román a pri príležitosti jeho publikovania poskytol rozhovor novinárom španielskeho denníka El País. Pýtali sa ho v ňom, prečo sa aj dej jeho posledného diela odohráva v uplynulom storočí a prečo sa opäť raz neodhodlal situovať ho do najaktuálnejšej prítomnosti. Odpovedal tvrdiac, že sa nedokáže zbaviť pocitu, že ľudia súčasnej doby sa mu zdajú byť čoraz viac vzdialení, a najmä, čoraz menej zaujímaví, akoby ich životy boli príliš ľahkovážne a banálne, čo im bráni stať sa inšpiráciou pre napísanie skutočne hodnotného románu.

Foto: Jaroslav Paľa

 

Domnievam sa, že tuším, čo mal svojím tvrdením na mysli. Žijeme azda naozaj v čase, keď bol v časti sveta, ktorej sme súčasťou, výrazne zredukovaný jeden z rozmerov ľudského života, a to fatalita, nazývaná v slovenskej literatúre aj osudovosť. Málokto z nás je dnes v priebehu svojho života postavený pred rozhodnutia, ktoré by sa dali charakterizovať ako konečné a definitívne, a rovnako tak neveríme, že sme boli k istému osudu predurčení a že nemáme moc ho zmeniť. Práve naopak. Dostali sme sa do bodu, keď všetko, čo povieme, alebo spravíme, je odvolateľné a zvrátiteľné, a tento fakt môže skutočne spôsobovať, že náš charakter, ktorý už nie je vystavovaný takým náročným skúškam ako v minulosti, nestojí pred voľbami, ktoré rozhodnú o živote a smrti, a preto sa, rovnako ako sval, ktorý nezaťažujeme, scvrkáva a mľandravie.

 

Je pre nás dnes už nepochopiteľné presvedčenie a zápal ľudí, ktorí boli ochotní kritizovať a postaviť sa spoločnosti, hoci trest, ktorým im za to hrozil, bolo vyhnanie, uväznenie, či dokonca smrť. Nedokážeme si azda ani len predstaviť myšlienkové pochody a vnútorný boj ľudí, ktorí sa rozhodli postaviť skutočne absolútnej moci, s vedomím, že môžu prísť o všetko, a akokoľvek sa o to snažíme, nerozumieme celkom utrpeniu ľudí prinútených bojovať na fronte za ašpirácie, ktoré im boli celkom ukradnuté.  

 

Drámy zákopov, koncentračných táborov, gulagov a revolúcií však nie sú jediné, ktoré sa z našej spoločnosti vytratili. Aj realita všedných dní je dnes azda ešte o niečo všednejšia než kedysi. V našom okolí by sme dnes veľmi dlho hľadali ženu, ktorej by jej manžela vybrali rodičia, alebo takú, ktorá by bola celkom bezbrannou voči príkoriam manželského života. Manželský život samotný bol povýšený do pozície zhmotnenia lásky (a preto sa dnes toľko ľudí rozvádza, lebo s jedným človekom sa dá buď žiť, alebo ho milovať, zvyčajne však nie naraz). Ľudia sa z lásky a slobodne zasnubujú, vydávajú a ženia, a keď viac lásku necítia, slobodne sa zase rozchádzajú a rozvádzajú. Ktovie, o čom by, ak by dnes ešte stále žili, písali Tolstoj a Flaubert. (Pravdepodobne o dlhovekosti, keďže by mali takmer 200 rokov.) Utrpenie Anny Kareninovej a Madame Bovary je však dnes pre nás už tak vzdialené, že potrebujeme mnoho predstavivosti na to, aby sme ho pochopili v jeho plnosti.

 

V časopise .týždeň som pred časom čítal článok s názvom „Generácia Skype“, mapujúci strastiplný osud rodičov, ktorých deti odišli študovať do zahraničia, a kontakt, ktorí s nimi majú, sa tak obmedzuje na každodenné hodinové videotelefonické rozhovory cez spomenutý počítačový program. Melanchólia, o ktorej rozprávali, je celkom iste nespochybniteľná. No pravdou tiež je, že len pár desiatok rokov dozadu emigrovali ľudia s vedomím, že sa domov nikdy nevrátia a komunikovali so svojimi blízkymi prostredníctvom listov, ktoré dorazili raz v priebehu niekoľkých týždňov a inokedy vôbec. Cítime dojatie, keď nastupujeme do lietadla a opúšťame krajinu s vedomím, že sa vrátime o niekoľko mesiacov. Netušíme však, čo cítili ľudia, ktorí prekročili jej hranice, obzreli sa za seba a predpokladali, že ju vidia naposledy.

 

Je však dnes náš život skutočne zbavený hĺbky a závažnosti? Alebo je len potrebné hľadať ich niekde inde? Možnože sú naše životy dnes skutočne ľahšie, pretože naše drámy už nie sú drámami tiaže, ale ľahkosti. Nedopadá na nás bremeno, ale neznesiteľná ľahkosť bytia. V rovnomennom románe Milana Kunderu, z ktorého pochádza predchádzajúci výrok, vystupujú aj tieto dve postavy; bývalí milenci Tomáš a Sabina.

 

Tomáš je hrdinom 20. storočia. Ideály, v ktoré verí, a myšlienky, ktoré hlása, poburujú moc, ktorá stojí nad jeho životom, a ktorá mu za trest zakáže vykonávať povolanie, ku ktorému bol predurčený. Láska k žene, na druhej strane, mu znemožní pred touto mocou utiecť, a práve naopak, vženie ho priamo do jej náruče.

 

Sabinin osud naproti tomu je osudom predznamenávajúcim novú dobu. Sťahuje sa slobodne z miesta na miesto a vykonáva slobodne všetko to, po čom túži. Opúšťa svojho milenca, pretože ho opustiť chce, a on ju potom, čo tak spraví, nevyhľadáva ani neprenasleduje. V túžbe po nových možnostiach pretína všetky laná, ktoré ju spútavajú s minulosťou. Keď sa však odtrhne aj od toho posledného, upozorňuje nás rozprávač jej príbehu, že okolo seba zrazu necíti nič viac než prázdnotu.

 

V epištolárnom románe Marocké listy od Josého Cadalsa sa dvaja priatelia zhovárajú, sledujúc malého chlapca hrajúceho sa na ulici s loptou. Jeden z nich sa kochá nad výrazom šťastia v jeho tvári a opisuje pri tej príležitosti detstvo ako jediné obdobie života, keď pred človekom na ceste k bezstarostnosti nestoja žiadne prekážky. Jeho priateľ s ním nesúhlasí a presviedča ho, že ak by chlapec v nasledujúcej chvíli nedopatrením prišiel o svoju hračku, bol by rovnako nešťastný ako generál veľkého vojska, ktorý prehrá dôležitú bitku. Podoby nešťastia sa v priebehu času menia, poučuje ho, ale ľudský život je plný mizérie od kolísky až po hrob.

 

Netrápime sa dnes tým, čo našim predchodcom zvieralo dušu, a vášne, ktoré nás ovládajú, nadobúdajú iné podoby než tie, ktoré vrhali tieň na ich existenciu. Netrúfam si pritom povedať, či ich veľkosťou prevyšujú, alebo sú v porovnaní s nimi nebadateľnými. Tvrdím však, že voči našej vlastnej túžbe po odchodoch a po návratoch sme občas bezbranní.

 

Ženieme sa vpred vo viere, že je v našich silách dosiahnuť to, čo na nás čaká ukryté za horizontom, a nikto nás pritom nedokáže zastaviť. Nevieme však celkom, čo spravíme, ak tam napokon dorazíme - ak je teda skutočne možné za horizont doraziť - a až vtedy zistíme, že nás tam nikto a nič nečaká. A už vôbec nie ako sa prípadne vyrovnáme s vedomím, že to, čo sme celý ten čas hľadali, sme v skutočnosti cestou stratili. Naša dráma dnes spočíva v tom, že máme takú mieru slobody a voľnosti, až sa stávame za svoje životy, alebo aspoň za svoje rozhodnutia, v plnej miere zodpovednými. Sme prinútení čeliť strachu z predtuchy, ktorá sa nám ako nočná mora vracia vždy tesne pred prebudením z nepokojného spánku, že až ich pokazíme, všetka vina za to dopadne na naše plecia a hnevať sa potom budeme môcť len sami na seba.