Odberajte novinky z Jorsino

Ilustrácie: Freepik.com

© Copyright 2015 - 2017 Jorsino.com.

Rozprávanie starých otcov
V titulke denníka The Guardian z 25. februára sa píše: ​„​Biológovia tvrdia, že polovica všetkých živočíšnych druhov na zemi by mohla vyhynúť do polstoročia.” ​ Prvým podstatným a dôležitým konštatovaním by mohlo byť, že ľudí medzi nimi neuvádzajú. To nie preto, že by to nebolo takisto možné, ako tvrdí iný známy prognostik, Stephen Hawking: ​„​Ľudia vyhynú do jedného milénia,” ale to preto, že tieto dve konštatovania nemôžu figurovať vedľa seba. Buď to vyhynie ľudský druh a život na planète Zem čaká znovuzrodenie nevídaných rozmerov alebo tu ešte ​„​človečina” pobudne a pomaly vyhubí všetko ostatné, čo jej statusu živej bytosti akokoľvek konkuruje.

Foto: Juraj Paľa

Avšak späť ku dôležitej správe ľavicovo uvedomelého denníka. Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo by takáto realita znamenala, alebo ešte konkrétnejšie, skúsme si predstaviť svet o polstoročie. Pre tentoraz by som sa vyhol ambicióznym predpovediam sveta budúcnosti, pokroku ľudstva a civilizácie a navrhol jednoduché situáciu. Rozprávanie starých rodičov, predovšetkým starých otcov.

 

Osobne vždy s veľkým a úprimným nadšením počúvam rozprávanie starých ľudí. Svet minulý sa zdá z dnešného pohľadu oveľa zaujímavejší, príťažlivejší, lákavejší. Veď to boli dve svetové vojny, dva totalitné režimy, dva svety východu a západu. Bol to aj svet bez internetu, bez mobilu a bez starostí a predovšetkým, nemusel som v ňom žiť a pracovať. Bolo to storočie, ktoré skombinovalo všetko, čo sa kumulovalo stáročia na európskom kontinente, kvas nacionalizmu, technologickej revolúcie, nekonečného ľudského pokroku a konzumu. Vnuk sa s údivom pýta dedka so smartfónom v ruke prehliadajúc stránky wikipédie počas nedeľného obeda. ​„​V tom 1942 to len tak zobrali židov z dedín a miest naložili ich do vlakov a poslali nikto nevedel kam? A v tom 1948 ako to bolo, prišli k moci, zakázali ostatné strany a všetko znárodnili?” Starý otec sa zahľadí do prázdneho taniera, pozrie na vnuka a spustí: „​To nie je také jednoduché, to išlo postupne, sem-tam sa ku nám dostali nejaké informácie, ale čo? My sme tu mali svoj statok, starali sme sa o svoje veci, o svoju rodinu. Hlavné bolo mať robotu, človek si nemohol vyberať, trebalo robiť čo sa dalo.” Tu však rozprávanie nekončí.

 

Pravdou je, že aj my žijeme dobu, ktorá bude raz minulosťou. „No a ako dedko, ako to bolo vtedy v tom 19-tom roku?,” pýta sa vnuk na prechádzke po betónovom sídlisku. „Teda to len tak dobrovoľne ho zvolili, nikomu to nevadilo?” Dedko sa zahľadí, nachvíľu sa odmlčí a zhlboka vydýchne: „My sme mali vtedy iné starosti, to písali všeličo do novín, na internete, do televízie, ale kto by tomu veril? Pozri sa, vidíš ten hypermarket? Tak tam vtedy bol veľký les, kde som chodil na prechádzky a sem tam som tu videl v lete vtáky, srny, diviaky. To boli také malé hnedé chlpaté prasatá s klami. Keď som chodil tým lesom, myslel som si, že ten les tu bude navždy, potom som musel odísť a kým som sa mohol vrátiť, tak už tu bolo toto. No a to isté si myslia ľudia vždy, že veci ktoré sú väčšie ako my sú trvalé a nemôžeme ich len tak zničiť, jednou voľbou.”