Relatívna vlhkosť vzduchu

Dopočul som sa, že centrum vnímania vôní, či pachov vo všeobecnosti, sa nachádza v časti mozgu nazývanej aj mozog plazov, ktorej kľúčovou charakteristikou je to, že funguje na báze inštinktov. Netuším, nakoľko je povedomie o jej existencii výsledkom bádaní anatomických, a nakoľko produktom teórií zo sveta ezoteriky. Pravdou však je, že len málo vnemov nás dokáže zviesť s takou ľahkosťou, uvrhujúc nás pritom často až do komických omylov, ako tie čuchové.

 

Foto: Jaroslav Paľa

Stalo sa mi už mnoho krát, že na miestach s vysokou koncentráciou ľudí, ako napríklad v autobuse, či naposledy v metre, som zacítil zrazu arómu parfumu, ktorá ma naplnila žiadostivosťou a dychtivým vzrušením, v ktorom som sa pokúšal rozoznať jej pôvodcu, v domnení, že sa podobá na niektorú zo žien, do ktorých som bol, alebo raz budem, zamilovaný. Aké kruté bolo potom moje sklamanie, keď som následne zistil, že v skutočnosti patrí staršej dáme, ktorej atraktivita bola mojim očiam celkom ukrytá. Zahanbil som sa následne za svoje chvíľkové vzplanutie, no aj vo chvíľach, keď som už vedel, že vôňa, ktorú som zacítil, pod sebou neukrýva to, čo som si v prvej chvíli predstavoval, ma neprestávala priťahovať, a obzeral som sa neustále za seba či vedľa seba v absurdnej nádeji, že, v ústrety môjmu pohľadu, premení nádherná vôňu svoju nositeľku v strednom veku na krásne dievča v rozkvete mladosti.

 

Keď som sa sťahoval do Madridu, moje predstavy o miestnej klíme boli takpovediac pomýlené a nepresné. Očakával som azda, že v protiklade k premenlivému, a pre mňa tak vyčerpávajúcemu, stredoeurópskemu počasiu, nájdem v hlavnom meste Španielska podnebie večnej jari. Opak bol však pravdou, pretože rozpätie teplôt v priebehu roka je tam závratné a rozdiel medzi najnižšou a najvyššou ročnou teplotou je takmer 50° C. Ešte prekvapujúcejší bol pre mňa pri tom výkyv teplôt v priebehu jedného dňa, kvôli ktorému sa často stáva, že sa na obede v jedálni našej fakulty stretávajú študenti, ktorí mali vyučovanie dopoludnia, a ktorí prichádzajú v čižmách a kabátoch, s tými, ktorí začínajú až popoludní a nie je im zima ani v tričkách s krátkym rukávom, pretože hoci skoro ráno mrzne, už na poludnie môže teplota dosiahnuť aj 20° C.

 

Prečo tomu tak je, som pochopil, až keď som raz čakal pred bratislavským letiskom na autobus a nerozumel tomu, ako je možné, že sa trasiem od zimy, hoci bola teplota vzduchu ešte o stupeň vyššia než v Madride vo chvíli, keď som nadránom vyrazil z domu, nepociťujúc pritom žiadne následky chladu. Za všetko môže vlhkosť, uvedomil som si, hľadiac na holé kríky rastúce na neďalekých poliach, pokryté kvapkami rosy, a spomínajúc si na hodiny zemepisu, na ktorých nám vysvetľovali, že hoci je na púšti cez deň pekelne horúco, v noci tam mrzne. Madridský vzduch je obzvlášť suchý, čo má za následok nielen prudký výkyv teplôt, ale aj to, že mrazy, ale aj horúčavy, sú tam omnoho znesiteľnejšie.

 

Čím dlhšie trvá odlúčenie od miest a osôb, ktoré nás kedysi milovali, a ktoré sme my milovať nikdy neprestali, tým skromnejší je zoznam spomienok, ktoré nám na nich zostávajú. Príčinou toho pri tom nemusí byť nutne nespoľahlivosť našej pamäte, či pragmatickosť našej mysle, ktorá sa neustále pokúša zbaviť prebytočného nákladu. V prvých dňoch či mesiacoch po odlúčení sa snažíme vybaviť si bytosť, ktorú sme stratili, v celistvosti jej existencie a máme strach z toho, že zabudneme na čo len jeden z jej atribútov. Až po tom, čo od odlúčenia prejdú roky, spoznáme naivitu svojho strachu, keď si uvedomíme, že bez ohľadu na to, či si na nich ešte stále spomíname, alebo sme o nich navždy prišli, nemajú pre nás také atribúty viac žiaden význam.

 

Všetky do jedného? Nie tak celkom. Súhra okolností, alebo možnosť návratu, nám občas pripomenie jedno zákutie, jedno gesto, jeden tón hlasu, alebo jednu vôňu, a v tej chvíli zbadáme, že naša túžba sa nezmenšila, iba zhustla, a to isté množstvo, ktoré sa kedysi rozlievalo po povrchu desiatok relikvií, je dnes uväznené v jednej jedinej, skutočne nenahraditeľnej.

 

Začal som dnes písať tento článok, pretože to bol jeden z tých šťastných dní, keď som mohol otvoriť nové vákuové balenie mletej kávy a presypať ho do plastovej dózy, v ktorej kávu bežne uskladňujem. V momente, keď som kuchynským nožom spravil úzky zárez na celofánovom obale, naplnil sa v priebehu jednej sekundy vzduchom, ktorý z neho vytlačil kávovú arómu. Priložil som si ho k tvári a zhlboka sa nadýchol. Povedal som si vtedy inštinktívne, že toto je vôňa strednej Európy, a predstavil si, že ak by som sa v tej chvíli dokázal zmenšiť na rozmery malého chrobáka a skočiť následne so zatvorenými očami priamo doprostred jemného kávového prachu, začul by som následne zvuk električiek a uvidel by som okolo seba, potom čo by som oči otvoril, ľudí promenádujúcich sa širokými uličkami viedenskými, budapeštianskymi, alebo aspoň košickými.

 

Hovoriac o vplyve podnebia, sa temperament a zvyky obyvateľov toho ktorého regiónu interpretujú takmer vždy na základe teploty vzduchu a množstva zrážok. Závery takých analógií sú často prehnané a mnoho ráz naivné, rovnako ako celá teória o existencii národných mentalít. Napriek tomu mi však nedá nezamyslieť sa nad tým, či by sme nezískali spoľahlivejšie výsledky sociologicko-klimatických meraní, ak by sme vzali do úvahy aj priemernú vlhkosť vzduchu. My, Stredoeurópania, by sme sa tak možno dozvedeli, že to práve ona je príčinou našej zádumčivej melancholickej povahy, a práve vplyv vodou nasýteného vzduchu nás odlišuje od sangvinických Španielov či flegmatických Škandinávcov, žijúcich v končinách charakteristických svojou suchotou.

 

Na počiatku mojej emigrácie sa mi Košice zjavovali v mnohých konkrétnych spomienkach a tešil som sa na to, ako sa pri najbližšom návrate vyberiem do miest, ktoré mi z nich najväčšmi chýbali. Také miesta pre mňa však dnes už neexistujú. Moja vôľa vracať sa tam napriek tomu po celý ten čas zostala rovnakou a to nielen kvôli ľuďom, ktorí tam na mňa, ako sa domnievam, čakajú. Zo všetkého, čo mi kedy Košice mohli ponúknuť už spomínam len na jedno; na vôňu vlhkého nočného vzduchu, ktorá mi udrela do nosa vo chvíli, keď som po zotmení vyšiel z brány jedného z 5 panelákov na Hanojskej ulici a vykročil smerom k autobusovej zastávke.