Prvé kroky, cestoviny s lososom a márna snaha

S príchodom jarného obdobia, teplejšieho počasia a značne väčšieho množstva slnečného svitu neožíva len príroda a ľudia, ktorí strávili posledné mesiace nadávaním na zimu. Tento rok je toto obdobie aj obdobím zrodu cieľavedomej postavičky s veľkou hlavou a malými nohami, ktorej život pozostáva z nikdy nekončiaceho behu a naozaj veľkého množstva pádov.

 

Na rozdiel od ďalšej celosvetovo známej postavy preslávenej behom, Foresta Gumpa, je tento celkom prítulne vyzerajúci tvor, ktorého pracovne nazývam Runner John, zatiaľ svetu úplne neznámy. Pre mňa, ako pre jeho tvorcu, je ale už v tejto chvíli významným charakterom. Najmä preto, že ide o moju prvú vlastnoručne vytvorenú animovanú postavičku a tiež budúceho hrdinu ďalšej z mojich hier. Aj keď toho John veľa nenahovorí, hlboko v duši je to športovec spoločenský, rozhľadený a veľmi tolerantný, takže s vydaním hry ešte chvíľu ochotne počká na svojich ešte neexistujúcich priateľov. Keď však neskôr pôjde do tuhého, priateľstvá pôjdu bokom a Runner John to pocíti na vlastnej koži.

Nielen preto, že ide o vhodný relax počas prác na nových aj starších projektoch, ale aj pre pocity hladu som sa aj v posledných dňoch venoval čarovaniu v kuchyni. Ako sa ale ukázalo, príprava nevinne vyzerajúceho mrazeného lososa a ďalších úplne neškodných ingrediencií, pochádzajúcich zo všetkých kútov Európy, sa môže celkom jednoducho zvrtnúť. Najmä ak sa kuchynský čarodej nachádza v časovej tiesni spôsobenej nedávno skončenou hodinou počítačovej bezpečnosti a veľmi rýchlo blížiacim sa seminárom zo softvérového inžinierstva. Keďže som si vedomý toho, že ide o veľmi napínavý príbeh preskočím rovno k tomu, ako som asi o päť hodín neskôr stál pri pokladni v potravinách s viditeľne krvavým prstom zabaleným v papierovej vreckovke oblepenej lepiacou páskou.

 

Napriek všetkej vynaloženej snahe moja indispozícia neušla pozornosti tradične veľmi veselej predavačky počas toho ako jej rukami prechádzalo viacero druhov leukoplastov, ktoré sa chvíľu predtým stali súčasťou obsahu môjho nákupného košíka. Po oduševnenom odporúčaní, aby som si prst zalepil priamo v supermarkete a mojom ubezpečení osoby za pokladňou, že všetko je v poriadku, som sa čoskoro doma presvedčil, že na zastavenie krvácania spôsobeného nadšenou prípravou nového receptu nebolo potreba ani celých šesť hodín. Rozhodnutie vylúčiť možnosť odpadnutia pri pohľade na vlastný prst som aj v tejto chvíli považoval za správne, takže ho môžem s jasnou mysľou a šľachetnými zámermi odporučiť všetkým nádejným čarodejom.

 

Aj keď moja snaha neodpadnúť a prežiť sa stretla s úspechom, nie všetky myšlienky majú to šťastie. Za celkom dobrý príklad tohto tvrdenia sa dajú považovať aj už spomenuté semináre, ktoré sú aktuálne jednou z mála povinných súčastí životov študentov softvérového vývoja. Snaha sa osobe poverenej vedením kurzu rozhodne nedá uprieť o čom sme sa každopádne mohli presvedčiť ešte skôr ako kurz vôbec začal. Ľudia, ktorí poňali vyplnenie dotazníka zodpovedne a odporučili napríklad, že počas seminárov by sme mali „piť kávu a jesť koláče, lebo semináre sú väčšinou stratou času“, mali nakoniec ale aj tak pravdu.

 

Tvár seminárov sa v súčasnosti mení stále s príchodom toho ďalšieho a je pravda, že času strácame stále menej. Najmä preto, že končíme podstatne skôr ako by sme mali. Najdôležitejšie ale je, že dušu môže mať každý na pokoji. Piť kávu a jesť koláče počas seminára môžeme nech sa na ňom deje čokoľvek, čo si viacerí zúčastnení patrične užívajú. A okrem koláčov aj chleby, bagety, šaláty a keksy...