Príbeh so šťastným koncom

V priebehu týždňa som publikoval príspevok venovaný Kodani a novým zážitkom a poznatkom nadobudnutým počas jej návštevy. Jeden príbeh, na ktorý som tam narazil, som však zámerne nespomenul. Ako bolo aj priamo na mieste povedané, ide o pomerne neznámy kus histórie, no určite stojí za to, aby ho spoznalo viac ľudí. Koniec koncov, to je dôvod, prečo som sa ho rozhodol prerozprávať.

Nejedná sa síce o časy obzvlášť veselé, ale presunieme sa na prechod 30. a 40. rokov minulého storočia. V tejto dobe Dánsko, napriek snahe nezasahovať do vojny, kapitulovalo v prospech susediaceho Nemecka. Na rozdiel od väčšiny európskych krajín sa však v Dánsku život po napadnutí krajiny veľmi nezmenil. Defenzíva sa prakticky nekonala a keďže nemecká armáda vstúpila do krajiny počas noci, dánsky národ sa jednoducho prebudil do nového dňa s tým, že ich krajina bola obsadená. Vďaka tomu, že severská krajina a jej obyvateľstvo zapadali do ideológie vojny a vzhľadom na to, že Dáni boli ochotní pristúpiť na predložené podmienky, mali možnosť zachovať si ďaleko väčšiu samostatnosť ako iné obsadené krajiny. To zahŕňalo aj zotrvanie panovníka, Kristiána X., alebo dánskej vlády.

 

Podľa príbehu v krajine ale napriek tomu s pribúdajúcim časom vzrastal odpor voči súčasnej situácii. Samotný, dovtedy nie príliš populárny, kráľ mal na vec rovnaký pohľad a národ si získal svojou osobnou podporou, keď vraj sám, na koni, každý deň prechádzal ulicami Kodane a povzbudzoval ľud. Verzia príbehu, ktorá sa ku mne dostala hovorí, že práve jeho nezdvorilá odpoveď na telegram od nemeckého vodcu znamenala koniec spomínaným „privilégiám“, ktorými krajina dovtedy disponovala.

 

V tých časoch žilo v Dánsku približne osem tisíc židov, ktorí až dovtedy pokračovali vo svojich životoch rovnako ako ostatní obyvatelia. Aj to sa ale malo čoskoro zmeniť. Nemci naplánovali hromadné zatýkanie dánskych židov na noc z 1. na 2. októbra 1943. Niekoľko dní predtým sa tento plán prevalil a tak začala tá najinšpirujúcejšia časť príbehu. Ľudia boli odhodlaní informácie včas rozšíriť a tak šírili. A to poriadne. V samotných synagógach, v obchodoch aj prostredníctvom osobných stretnutí. Každý, kto poznal niekoho, kto by mohol byť v nebezpečí, ho o všetkom informoval.

 

Pri tom ale akcia neskončila. Aj s pomocou švédskej vlády sa podarilo väčšinu dánskych židov včas po mori transportovať do švédskeho bezpečia. Tam ich nielen previezli, ale zaviedli pre nich desiatky táborov, dánske školy, zabezpečili im prácu...

 

Potom, čo zbrane v Európe utíchli, sa mohla aj väčšina ľudí skrývajúcich sa vo Švédsku bezpečne vrátiť domov. Príbeh hovorí, že prakticky okamžite mohli pokračovať vo svojich životoch tam, kde prestali. Tí, ktorí krajinu opustiť nemuseli sa vraj do konca vojny starali o majetky svojich príbuzných, susedov a známych, ktorí boli v nebezpečí. Niektorí štátni zamestnanci nielenže dostali späť svoju prácu, ale aj nevyplatené mzdy za dobu, keď sa museli skrývať mimo krajinu.

 

Ako to už býva, bolo aj niekoľko takých, ktorým sa včas do bezpečia dostať nepodarilo. A aj keď tým, alebo ich príbuzným, to rozhodne nijak nepomôže, počet židov, ktorý v Dánsku počas druhej svetovej vojny prišli o život je suverénne najnižší zo všetkých zapojených krajín. A to práve vďaka udalostiam, o ktorých rozpráva tento príbeh.

 

Myslím, že na konci takéhoto rozprávania by sa mal vyvodiť nejaký záver. Ja to však neurobím a nechám na každého, aby si vytvoril svoj vlastný záver, názor, a aby si zobral z tejto historky to, čo považuje za najdôležitejšie, najpoučnejšie, najzaujímavejšie...