Prejavy rešpektu

Myslím, že každý, kto strávil akúkoľvek významnejšiu dobu v ktorejkoľvek z krajín na západ od našej vlasti, respektíve v kontakte s ich obyvateľmi aspoň z časti postrehol to, o čom sa v tomto príspevku píše. Povedal by som, že ide o zaujímajú tému na pozorovanie aj na zamyslenie.

 

Keďže sa takéto informácie ku mne dodnes nedostali a sám som ich nikdy nehľadal, neviem, čo stojí za značne odlišným správaním, inak kultúrne veľmi blízkych, európskych národov pokiaľ ide o spoločenské prejavy rešpektu či fungovanie interakcií medzi cudzími osobami. Samozrejme, už od čias, na ktoré si ani nespomínam som si bol vedomý toho, že napríklad v angličtine ani neexistuje tvar nášho vykania. V tej dobe to bol však skôr jeden z tých faktov, ktoré síce človek pozná, ale nevenuje im žiadnu pozornosť, pretože sa ho prakticky netýkajú. Moje vnímanie sa v tomto ohľade zmenilo, keď som sa sám ocitol v prostredí a v situáciách, ktoré boli zjavne odlišné nášmu prirodzenému svetu. Predtým, ako som prišiel do styku so španielskymi a španielsky hovoriacimi profesormi na strednej škole, bolo pre mňa úplne nepredstaviteľné, že by som niekedy oslovoval napríklad vyučujúcich krstnými menami. Časom si ale človek na všetko zvykne a preto sa už neskôr nezdalo byť nič čudné na kolegiálnych pozdravoch, ani rozhovoroch pri šálke kávy.

 

Stále som však predpokladal, že išlo o vec typickú najmä pre národy južnej Európy, ktoré sú známe svojim temperamentom a ako sme sa aj v spomínanej škole mohli viackrát dopočuť, po druhej prehodenej vete je už každý kamarát a také vykanie ide stranou. Podobne ako španielčina aj švédsky jazyk sa radí medzi tie, ktoré majú svoj tvar vyhradený na formálnejšie jednanie. Na moje značné prekvapenie sa formalitami ani tu ľudia veľmi nezaoberajú. Oslovenie univerzitných profesorov je podobne jednoduché, ako oslovenie kamaráta, takže na využívanie výrazov ako „Hej Eric!“ si treba rýchlo zvyknúť. Obzvlášť, keď takéto oslovenie funguje aj v našom jazyku len neviem, aká by bola v podobnej situácii reakcia.

 

Práve pri tom by som sa chcel na chvíľu pozastaviť. Je pravda, že veci ako keď si niekto sediaci v predných radoch na prednáške vyloží nohy na predchádzajúci rad sedadiel mi pripadajú prinajmenšom zvláštne. Napriek tomu je možno zamyslenia hodnejším zakladanie si na osloveniach v štýle „pán profesor“, alebo formálne znejúcich pozdravoch a najmä spôsob odlišovania dospelých, respektíve starších osôb od mladších využívaním rozličného jazyka. Podľa mňa je to síce logické, ale aj tak to spomeniem. Vykanie samo o sebe má byť prejavom rešpektu, no tak ako to, že si osoby navzájom tykajú neznamená, že voči sebe nemajú rešpekt, tak isto vykanie neukazuje, že ho majú.

 

Nieže by som tvrdil, že vykanie, ako také, je zlé, alebo nemá svoj zmysel. Ide skôr o spôsob, akým sa v našich končinách využíva. Namiesto prostriedku formálneho jazyka je z neho prostriedok núteného predstieraného rešpektu, ktorý v mnohých prípadoch spôsobuje rozpačité situácie či dojem nerovnosti. Pre ilustráciu rozpačitého momentu stačí, ak spomeniem chvíľu, keď ste asi v mojom veku a stretávate rovesníka niekde pri výťahu. Je to cudzí človek a obidvaja ste prakticky dospelí ľudia, na druhej strane so všetkými ľuďmi v tomto veku si inak stále tykáte. Čo teraz, ako sa pozdraviť? Zo skúseností môžem povedať, že existujú asi dve možnosti. Povedať niečo, čomu dotyčná osoba v skutočnosti nemôže rozumieť, alebo využiť čarovné slovo „Zdravím“, čo je pravdepodobne jediný pozdrav, ktorý nemá rozličné tvary pre tykanie a vykanie. To, že pri niečom založenom na veku neexistuje stanovená hranica medzi jednou a druhou stranou je očividne problémom nech ide o čokoľvek. V tomto smere nastávajú chvíle, keď je už človek presvedčený, že cudzie osoby mu budú v každej situácii (okrem rovesníka pri výťahu) vykať a potom stretne niekoho, kto na jedinečnú vetu „Dobrý!“ odpovie spôsobom „Ahoj“, alebo ešte lepšie „Serus!“. To sú chvíle, keď sa človek začína zamýšľať nad životom.

 

Osobne by som preferoval systém, v ktorom by si všetci, čo už vedia (zrozumiteľne) rozprávať tykali. Tým by sme sa vyhli nielen spomínaným situáciám, ale snáď by nedochádzalo ani k tomu, že sa vás niekto napríklad na strednej škole pýta či vám môže tykať a namiesto očividnej odpovede, „V žiadnom prípade“, sa kolektív úprimne pobaví a ubezpečí pýtajúceho sa, že je to v poriadku zatiaľ čo dotyčný sa nechá oslovovať ako pán (profesor).