Predzvesť návratu

Je pravda, že od môjho posledného príspevku ubehla už značná doba, čo by mohlo naznačovať jednu z viacerých vecí. Môj život mohol byť počas tohto obdobia príliš prázdny na to, aby som mal o čom písať, alebo bolo udalostí v mojom živote príliš veľa na to, aby som si našiel čas o nich písať, alebo som jednoducho nepísal z iných nie príliš zrejmých dôvodov. Celkom spokojne konštatujem, že to bola skôr akási kombinácia tých neskorších dvoch dôvodov a teda udalostí, ktoré som zažil bolo viac než dosť.

Odkedy som napísal svoj posledný príspevok som navštívil vyše tucet miest vo viacerých kútoch Európy, ukončil štúdium, začal štúdium, takmer sa stal bezdomovcom, presťahoval sa, vytvoril ďalší projekt a zmenil účes.

 

Udalosti však nebudem popisovať v ich originálnom poradí. Začnem tak nejak od konca. Takmer pred mesiacom som sa aj s istou veľmi limitovanou časťou svojho majetku presťahoval z pokojného, prírodou obklopeného susedstva v meste nazývanom Kristianstad v južnom Švédsku do pokojného, diaľnicou obklopeného susedstva v Sollentune. Keď si ale odmyslíme technické detaily, veci znejú o dosť lepšie. Bez detailov a pre účely tohto príspevku budeme oblasť nazývanú Sollentuna považovať za Štokholm, samozvanú metropolu Škandinávie.

 

Vždy, keď premýšľam nad tým, či som oprávnený hovoriť, že žijem v Štokholme, si spomeniem na to, ako sa u babky pomerne často spomína istý potomok niektorých z ich susedov žijúci v „Bratislave“ aj keď v skutočnosti žije v nejakej diere, ktorá sa nachádza iba v blízkosti hlavného mesta. Zakaždým je pohoršujúce, ako daní susedia hrdo hovoria, že ich dcéra žije v Bratislave aj keď to nie je pravda. Som ale presvedčený o tom, že v mestskej časti Košice-Krásna je každý informovaný o tom, že ja som sa nateraz usadil v Sollentune.

 

Vráťme sa však k mestu všetkých miest plaviacemu sa na mori, Štokholmu. Snáď moje prvé vizuálne spomienky naň boli vytvorené vďaka nikdy nekončiacej fantázii autorky menom Inga Lindström, ktorej všetky filmy majú dosť nápadne podobný príbeh a ktoré som nie celkom dobrovoľne zvykol pozerať v istom období svojho života. (Možno aj tieto filmy sú dôvodom toho, že dnes nevlastním televízny prijímač.) Počas nasledujúcich rokov som si vyformoval svoju vlastnú predstavu o tomto kráľovskom meste, o jeho luxuse vyplývajúcom zo samotného faktu, že tvorí jadro jednej z najrozvinutejších a najbohatších oblastí sveta a o živote pospolitého občana v ňom.

 

Počas svojej zimnej návštevy som sa utvrdil v niektorých svojich predstavách a niektoré sa zase začali mierne meniť. Každopádne, Štokholm mal svoje neotrasiteľné miesto v zozname veľkomiest, v ktorých by som sa mohol venovať svojmu ďalšiemu štúdiu. Do tohto zoznamu sa postupne zaradili aj ďalšie a niektoré z neho neskôr z rozličných dôvodov vypadli. Veľkomestá ma vždy fascinovali už len svojou existenciou a všetkým, čo je a počas celých stáročí bolo s ňou spojené. Zároveň sa mi prihlásenie sa na štúdium na viaceré špičkové univerzity vo viacerých fascinujúcich mestách zdalo byť dobrým nápadom. Niežeby nebol, ale jeho úskaliam pravdepodobne venujem samostatný príspevok.

 

Čo podľa mňa robí veľkomestá fascinujúcimi je to, že žijú ako samostatné entity v čase a priestore. Ako také gigantické, v podstate nesmrteľné, živé bytosti. Majú svoj charakter, vyvíjajú sa, ráno sa preberajú a večer sa zase ukladajú na oddych. Presne ako my, ľudia. Ak by Štokholm bol človekom, bola by to veľmi jedinečná osobnosť. Dokonale organizovaná, prívetivá ku všetkým, s ktorými sa stretáva. Poskytla by im príjemnú atmosféru a veľa životného priestoru, čas na oddych. To všetko ale len tak navonok, aby sa dlho nezdržali a nebránili jej vo vyjadrení seba samej. Štokholm by bol osobou sofistikovanou, milujúcou umenie, no žiadny prehnaný gýč či výrazné šperky. No hlavne, Štokholm by bol milionárom, možno miliardárom, ťažko povedať, ktorý zbohatol na luxusnom tovare. Predával by ľuďom to najdrahšie oblečenie, ponúkal len tie najdrahšie reštaurácie a ak by si od neho niekto chcel kúpiť byt či dom, zodral by ho pritom z kože a potom mu dal tú najmenšiu, aj keď štýlovú, nehnuteľnosť akú kedy videl.

 

Môj opäť upravený a čoraz realistickejší pohľad na Štokholm sa dosť líši od predstavy, ktorú som mal snáď ešte pred pár mesiacmi. Za mesiac strávený v tejto oblasti som sa do Štokholmu technicky pozrel trikrát, stále neviem kde budem už o pár dní znova bývať a mojim najväčším priateľom sa stal prímestský vlak, bez ktorého sa okrem potravín nedostanem nikam.

 

Vždy však opäť raz nastane ten deň, keď sa vydám do centra a ukáže sa, že aj napriek tomu, že to tak momentálne nevyzerá, do tohto mesta som ako stvorený. Už som sa aj vyjadril, že som vlastne rodený Štokholmčan len mi trvalo niečo vyše dvadsať rokov, kým som sa ním opäť stal. Poznám málo miest, kde sa dá rozjímať na lavičke oproti kráľovskému palácu, sedieť v kaviarňach na ikonickom pobreží hľadiac na luxusné lode v prístave, alebo zažiť filmovú atmosféru bohatstva a pokoja štokholmského Östermalmu, kde stretnete ľudí premávajúcich sa na bicykloch s kyticou čerstvých kvetov v košíku počas slnečného sobotného popoludnia. Keď sa k tomu pridá fakt, že divný je ten, čo na sebe počas týchto činností nemá sako alebo aspoň elegantnú košeľu a nie naopak, Štokholm je takmer dokonalým miestom na život.

 

V konečnom dôsledku je tak všetko pozitívne, lebo ak by bol Štokholm človekom, snažil by sa vás najprv dobiť do bezvedomia a obrať o všetko, len tak zo srandy, lebo ako milionár by si to mohol dovoliť. Až potom, ak ste ešte stále nažive, by vám dovolil zapadnúť do milionárskej rodiny.