Prechodné bydlisko

Nielen na severe Európy vlastní celkom početná zložka obyvateľstva takzvaný letný dom. Aby som zapadol, aj ja si svoj pobyt počas roka zariaďujem veľmi podobne. Nemám síce ani letný, ani dom, ale pomaly zakladám tradíciu letného pobytu na odlišnom mieste, ako trávim zvyšok roka. Predpokladám, že aj Švéd, ktorý si s veľkou radosťou kúpi domček na španielskej pláži si po príchode doňho musí na miestne podmienky chvíľu zvykať. Teplé počasie, lacné služby a stroho odetí domáci môžu človeka na prvý pohľad rýchlo nalákať, no háčik sa čoskoro objaví a škandinávsky usporiadaný, elegantný a individualistický životný štýl človeku začne chýbať.

Celkovo by som pobyt v mojom letovisku, ešte aj dnes s otáznikom nazývanom domov, mohol zhodnotiť troma slovami. Teplo, národ a zvyk. A keby som si mal vybrať ešte štvrté, bolo by to teplo...

 

Áno, keď sa v kalendári písal 31. máj a pri mojom rannom odchode z domu dosahovalo teplota vzduchu asi 9°C, napadlo mi, že trochu väčšie teplo by nemuselo byť úplne na škodu. O dva dni neskôr pri skúške slovenskej verejnej dopravy som mal už trochu iné myšlienky. Miestna doprava má ale veľmi zaujímavé čaro. Človek v nej totiž zakaždým príde na trochu iné myšlienky a jeho problémy sa v tej chvíli zásadne zjednodušujú.

 

Pri prvej skúšobnej jazde som myslel len na to, že som jediný totálne spotený človek v autobuse aj keď je iba 24°C a čo by som s tým asi tak mohol urobiť, inokedy som sa v duchu pozastavoval nad vôbec nie rasovo založeným predpokladom, že skupina cestujúcich nevlastní cestovné lístky, ale to, samozrejme, až po tom, čo som zistil, že predsa len existuje niečo, čo ma v tej chvíli bolo schopné dopraviť aspoň relatívne blízko k bydlisku. Ani ďalšie skúšky mestskej hromadnej dopravy sa príliš neodlišovali.

 

O niekoľko týždňov neskôr som najprv stál asi 20 minút nadávajúc na zastávke „pseudoelektričky“, potom som bol fascinovaný faktom, že v lete roku 2015 musí stále vodič električky vystúpiť držiac kovovú žlto-hrdzavú tyč, aby prehodil výhybku (aj keď zázrakom je vôbec už to, že na daných miestach ešte existuje povolanie vodič električky) a už o pár minút neskôr som si hovoril skôr niečo ako, „do... tá vec tam snáď ani nedôjde“, keď náš dopravný prostriedok nebol ochotný najprv otvoriť a hneď potom zatvoriť dvere. Našťastie vždy postačí trošku láskyplného zaobchádzania od vodiča a každý problém sa vyrieši. Ale čo sa má človek čo sťažovať, keď mu polhodinový lístok, ktorý si môže kúpiť v hociktorom z 3 nefungujúcich automatov v meste alebo každom z dvoch dnes ešte prevádzkovaných stánkov na zastávkach, v jednom z ktorých predávajú však len pečivo z okolitej dediny za predpokladu, že im ho už v ten deň doniesli, platí hodinu.

 

Ešte horší vplyv ako na mestskú dopravu má teplo očividne na hlavy predstaviteľov národa. Ten je v každej situácii chápavý a solidárny a preto napríklad pri dopravných obmedzeniach vždy pomôže ostatným účastníkom premávky. Za najčastejšie prejavy miestnej ochoty by som vybral trúbenie sprevádzané rozhadzovaním rúk, pričom niektorí ľudia pri tom vyzerajú akoby mali aspoň o jednu ruku viac, a vykrikovanie nasledujúcich slov... Nie, slová vyjadrujúce ochotu menovať nebudem.

 

Našťastie ešte vždy môžete nechať doma auto aj bicykel a zabudnúť na zháňanie cestovných lístkov, radšej ani neprechádzať cez cestu a pokojne sa usadiť v jednom z nedávno zrekonštruovaných parkov. V jednom z nich sú dokonca celkom exkluzívne fontány. Žiadny strach, o rok sa pokúsim myslieť viac dopredu budem vás informovať o tom magickom dátume, kedy aspoň jedna z nich funguje. Ale veď aký problém, aj tak bolo teplo, málo vody, tak si aspoň môžeme v pokoji sadnúť na lavičku, čítať alebo pracovať priamo pod holým nebom. To všetko sa síce dá, len sa netreba nechať rušiť ľuďmi mýliacimi si mestský park s hodinovým hotelom, tými, ktorým práve došli cigarety, respektíve si zabudli zapaľovač a už vôbec nie obnaženým spievajúcim idiotom kúpajúcim sa vo fontáne (a potom ešte niekto povie, že sa nevyužíva).

 

Ľudská schopnosť adaptácie je jedna z tých najúžasnejších, ktorými tento tvor disponuje. Dokážeme sa prispôsobiť mentálnym aj fyzickým podnetom natoľko, že aj tie najiritujúcejšie veci sa po dostatočne dlhom čase, respektíve po dostatočnom množstve opakovaní stávajú znesiteľnými, dokonca normálnymi. Neviem či je to viac šťastím, alebo prekliatím podtatranského národa. Na jednej strane bez tejto schopnosti by to väčšina národa asi nevydržala, na strane druhej je to aj dôvodom toho, že veci sú stále vecami, na ktoré sme zvyknutí. Obyvatelia Košíc síce každodenne nadávajú na rozkopané mesto, ale nejde už ani tak o to, že im to stále prekáža, len si už zvykli, že na to treba nadávať. Vodič električky stále musí vystupovať, aby prehodil výhybku, čo je síce úplne absurdné, ale je na to zvyknutý. Na politiku treba nadávať za každých okolností, nevylučujúc prípady, keď s udalosťami nemá žiadny súvis, je to proste tradícia a tak, ako doteraz ešte žiadny dobrý poslanec, starosta, alebo premiér nebol, tak ani žiadny nikdy nemôže byť.

 

Zvyk má v súvislosti s návštevami vlasti aj pre mňa špeciálny význam. Ide skôr o predstavu návratu do minulosti, o predpoklad, že návratom na staré miesta sa vrátia aj staré udalosti či staré pocity. Predstavy, že zájdem do obľúbenej kaviarne so známymi ľuďmi, prejdem sa tam, kde som sa zvykol prechádzať a zahrám si tenis tak, ako som zvykol hrávať. Problémom je, že veci sa menia. Staré kaviarne miznú a nahrádzajú ich nové, na bezcieľne prechádzky akosi neostáva čas a zohnať niekoho, čo by si išiel zahrať tenis niekedy človeka stojí viac námahy, ako hra samotná. Na zvyky a na predpoklady sa preto nemožno spoliehať a nemožno na nich stavať, pretože vecami, ktoré nás posúvajú vpred sú aj tak vždy tie nové, tie neznáme, ktoré nám môžu byť nepríjemné, tie, z ktorých môžeme mať obavy.