Pochôdzka

Keď portál, na ktorom je tento blog uverejnený, začínal, mal sa stať priestorom pre mladých ľudí, ktorí chceli písať o svojom živote v Európe. Súhrou nepriaznivých okolností však svoj zámer nikdy celkom nenaplnil, pretože písať o živote je ťažké a mladých ľudí je v Európe čoraz menej. Väčšinu článkov tak na ňom uverejnili dvaja autori. Hovorím to všetko len preto, aby som povedal, že s tým druhým mám okrem nepravidelného písania ešte jednu spoločnú záľubu, a to vášeň pre bezcieľne prechádzanie sa mestami. Hlásim sa k všetkým indivíduám, ktoré premýšľajú v pohybe, a ktoré sa hlásia k dedičstvu najdostupnejšej buržoáznej kratochvíle, mestskej pochôdzke, nazývanej Sándorom Máraiom aj városi őrjárat.

Práve som sa vrátil domov po niekoľkohodinovom blúdení madridskými ulicami a spomínal pritom na známych, ktorých by privádzalo do zúfalstva, ak by ma ním mali sprevádzať. Poznal som mnoho ľudí, čo odmietali kráčať len tak, odnikiaľ nikam. Kam ideme, pýtali sa ma vždy, alebo kde sme a kedy tam dorazíme, a ja som im nedokázal odpovedať. Unavovali ma prechádzky, pri ktorých som musel používať mapy a pýtať sa na cestu. Či presnejšie ubíjali, lebo únava bola súčasťou všetkých mojich blúdení. Býval som smädný, hladný a na nohách mával otlaky, no napriek tomu som si na križovatkách nevyberal ulice, ktoré by ma doviedli do cieľa, ale tie, ktoré sa mi zdali najpríťažlivejšie.

 

V máji som počas jednej z takých prechádzok natrafil na nábytkárstvo, ktoré bolo síce zatvorené, pretože bolo po polnoci, no kde sa vo vnútri stále svietilo. Moment, ktorý prišiel potom, čo som sa k nemu priblížil, mi navždy utkvel v pamäti. Vo výklade som uvidel písací stôl svojho života. Zhmotnenie predstavy, ktorá sa mi v mysli vytvárala zakaždým, keď som vyslovoval slovné spojenie písací stôl, ideál, ktorý sa zdal byť v pozemskom živote nedosiahnuteľný. Ak by som sa dostal do raja, a ak by sme v raji mali dostať všetko, čo sme si vo fantázii uchovávali ako originál, s ktorým sme porovnávali nedokonalú realitu, čakal by tam na mňa práve tamten stôl. Potom som sa pozrel na jeho cenovku a zistil, že mi nie je súdený.

 

Zabudol som na to, ako sa volalo nábytkárstvo, v ktorom som ho uvidel, zabudol som na akej ulici sídlilo a zabudol som aj v akej štvrti sa nachádzalo. Kráčal som tretím najväčším mestom Európy, chodil po uliciach bez toho, aby mi niečo hovorili ich názvy, odbočil raz doprava, potom doľava, išiel rovno, potom sa zase vrátil, myslel si, že idem na juh a smeroval v skutočnosti na východ. Prestal som ho hľadať a premýšľal, kde nastúpim na metro. A vtedy som ho zbadal. Bolo na druhej strane cesty a musel som počkať, kým mi na semafore naskočila zelená.

 

Nenašiel som ho tam. Niekto si ho odtiaľ odniesol.

 

Raz som vymyslel postavu, chlapca, ktorý sa zamiloval do neznámeho dievčaťa. Každý deň sa ukrýval pred jej domom, aby ju mohol vidieť, keď tam prichádzala a keď odtiaľ odchádzala. Písal jej listy, ktoré jej neposielal, pretože sa mu zdala byť nedosiahnuteľná. Zavrhol som ho, pretože sa mi zdal byť príliš patetický. Zároveň si ale uvedomujem, ako blízko som k nemu celý život mal. Chcel som si obliecť svoj oblek, uviazať kravatu, tváriť sa, že som bohatý a potom prísť do nábytkárstva, vyzerať, akoby som si písací stôl za 5 tisíc eur mohol dovoliť kúpiť, a predstierajúc, že som potenciálny zákazník, sa k nemu priblížiť, dotýkať sa ho, sadnúť si zaň a otvárať a zatvárať jeho zásuvky.

 

Je jednoduchšie zaľúbiť sa do neživých vecí než do živých. Nemôžu vás odmietnuť a nedokážu od vás odísť. Miloval som veľa kníh, všetky som dostal do postele a ani jedna odtiaľ neodchádzala neuspokojená. Zamiloval som sa do mnohých miest, všetky ma prijali a nikdy mi nepovedali, aby som sa k nim už nikdy viac nevrátil. No svoj milovaný písací stôl už nikdy viac neuvidím, pretože si nemôžem dovoliť nebyť chudobný. Sme plní túžob, ktoré prekračujú naše možnosti.

 

Mnohokrát som nevyznal svoju lásku, pretože som bol presvedčený o tom, že som si to nemohol dovoliť. A keď sa k nej uprostred blúdenia vraciam, neľutujem svoje mlčanie a nepremáha ma smútok za stratenou príležitosťou. Cítim iba horkosť predstáv, ktorým som dovolil rozplynúť sa.