Po zotmení

Nočné hodiny zvyčajne neposkytujú ideálne možnosti na športovú sebarealizáciu. Na druhú stranu, ak je človek správne posadnutý, spôsob na športové vyžitie si určite nájde. Je pravda, že som sa počas svojej doterajšej cesty životom už aktívne zapojil do rôznych športových aktivít v častiach dňa, ktoré väčšina obyvateľstva zvyčajne trávi v posteli, ale v tejto chvíli sa nechystám rozpovedať ani príbeh neúspešného tenisového ťaženia pod umelým osvetlením, ani to ako som sa prvýkrát naháňal za pukom pod strechou a ani príhody noci, počas ktorej som čakal v nákupnom centre na to, až budem hrať bedminton.

Jedným z veľmi nešťastných a tiež neovplyvniteľných javov, ktoré tu boli oveľa skôr ako akýkoľvek šport, je rôzne rozdelené striedanie dňa a noci na rôznych miestach našej planéty a s tým súvisiace časové pásma. Tie, spolu s potrebou sebarealizácie, by som v mojom prípade označil za najčastejšie dôvody vzniku a zväčšovania deficitu spánku. Všetky možné tenisové, hokejové, futbalové a olympijské turnaje organizujúce sa po celom svete ma už za tie roky stáli veľa psychických aj fyzických síl.

 

Asi aj preto väčšina mojich spomienok na prebdené noci neobsahuje príbehy o hľadaní svojich cenností, cesty domov, alebo samého seba. Tiež som sa ešte nerozprával s hviezdami, nevracal do vlastnej postele a takmer sa nedolámal po náhlom strete so záchodovou misou. Na druhej strane som už v priamom prenose zažil nekonečne veľa víťazných gólov, radostných gest, napínavých momentov, magických obratov, úderov, ktoré obleteli celý svet aj viaceré zlomené rekordy. Nanešťastie veci sa často nevyvíjajú podľa mojich predstáv a okrem rekordov sa lámu aj nervy, rakety, či kosti. Nielen počas nocí som videl asi až príliš veľa zahodených víťazstiev, šancí, nepremenených možností aj nepochopiteľných zlyhaní.

 

Nikdy nezabudnem na nejeden športový okamih, o ktorý by ma pár hodín spánku mohlo ľahko ukrátiť. Konce niektorých zápasov končili moje dni, iné ich zase začínali. Niektoré ma naplnili neuveriteľným pocitom šťastia, iné nekonečným sklamaním, hnevom a frustráciou. Niekedy mám pocit, že celý športový svet je proti mne, že hociktorého účastníka si vyberiem za favorita, vždy prehrá. V podobných momentoch začínam uvažovať nad tým, že príležitostné mlátenie svojej lebky o toaletu, ani blúdenie neznámymi ulicami v nepríčetnom stave nemusia byť tou najhoršou voľbou, ako stráviť noc. Ak sa na to potom pozriem racionálne, vždy si uvedomím, že je to hlúposť, že nikoho nezaujíma komu fandím a tak si lebku mlátim nanajvýš tak o stenu.

 

No práve emócie sú tým, čo robí zo športu to, čím šport je. Bez radosti z víťazstva by sa za ním nikto nehnal a bez sklamania z prehry by sa nikto neposúval ďalej. Celkom s istotou môžem povedať, že mi nič neprinieslo viac pocitov ako športové zážitky.

 

Od chvíľ, čo som sa s improvizovaným výstrojom naháňal za loptičkou na asfaltovom ihrisku, cez roky strávené na nespočetnom množstve antukových kurtov, na ktorých som do dnešného dňa vyvinul snáď viac snahy, ako na všetky ostatné činnosti dokopy, až po dlhé hodiny strávené na štadiónoch a pred televízorom v pozícii fanúšika.

 

Nie som si celkom istý, či radosť z víťazstiev dokáže pokryť škody napáchané hlbokými sklamaniami, ale aj napriek tomu stále s nadšením vyberiem tenisovú raketu zo skrinky alebo si nastavím budík na piatu, či rovno prebdiem celú noc, aby som neprespal ďalší dôležitý zápas.