Po ďalšom návrate

Pred niekoľkými dňami som sa znova vrátil do vlasti a aj keď som hneď po príchode mal veľa myšlienok, o ktorých by som mohol písať, ale napokon som si povedal, že chvíľu počkám a nechám svoje dojmy trochu sa usadiť. Najmä preto, aby som nebol k rodnej zemi príliš kritický.

Už je to viac ako dva roky, odkedy sme na maturitnom seminári z angličtiny rozoberali pojem kultúrny šok. Niektorý zo spolužiakov požiadal profesora o presnejšie vysvetlenie tohto pojmu, aby vedel čo presne si pod ním má predstaviť. V momente, keď som po takmer pol roku vstúpil do rodného mesta som mal pocit, že o tomto pojme by som mohol prednášať celé hodiny. Samozrejme, preto mi prišla na um aj táto spomienka z predmaturitného obdobia.

 

V tejto chvíli, sediac vo svojej obľúbenej kaviarni vynárajúcej spomienky z mladosti, už nemám až taký skeptický pohľad na vec a preto sa mi moje rozhodnutie, dať písaniu tohto príspevku trochu času, javí ako správne.

 

Prvá vec, ktorú domáci pravdepodobne vôbec nevnímajú a mňa po príchode úplne nehoráznym spôsobom zarazila môže pôsobiť úplne banálne. Zarážajúce mi prišlo, že z množstva košických chodníkov vyrastá tráva a iné rastliny. Podobne je aj rastlinstvo po okrajoch chodníkov a ciest úplne neupravené a tak prekáža výhľadu vodičov a pohodliu chodcov, cyklistov, čerstvých rodičov, alebo korčuliarov. Po dlhšom zamyslení považujem za najzaujímavejšiu úvahu o príčine existencie týchto faktov. Vo Švédsku som sa párkrát smial, že ich chodníky sú úplne nanič, lebo sú také rovné, že sa na nich ani netvoria mláky a človek tak nevidí či prší, alebo nie. Humor bokom, zaujímalo by ma, ako je možné, že v krajine, kde vládnu výrazne horšie poveternostné podmienky je možné udržiavať komunikácie v dokonalom stave zatiaľ čo v inej, ktorá tiež samú seba považuje za súčasť vyspelého sveta, musí človek po ceste z parkoviska ku bráne dvihnúť svoj kufor na kolieskach aspoň päťkrát, aby sa tam vôbec dostal.

 

Po rokoch som sa na niekoľko dní vrátil aj k využívaniu mestskej hromadnej dopravy. Faktom je, že pozitívne konštatovania na túto tému nemám ani po dlhšom čase, ale keďže internetové zdroje, zaoberajúce sa aspoň čiastočne Košicami, sú v poslednej dobe preplnené informáciami o stave miestnej dopravy, ja situáciu opisovať nebudem.

 

Zatiaľ čo určite sú veci, ktoré domáci považujú za normálne a všimne si ich iba človek, ktorý strávil dostatočne dlhú dobu mimo krajiny, verím, že iné si uvedomuje väčšina jedincov obývajúcich krajinu v centre Európy. Môže ísť o úplné maličkosti. Aj keď subjektívne by som povedal, že situácia sa v tomto konkrétnom smere s postupom času zlepšuje, stále nie je príliš neobvyklé stretnúť personál neschopný, či neochotný pozdraviť. Oslovenie ako: „Haló, dajte auto sem!“, za pozdrav, alebo vhodný začiatok konverzácie tiež nepovažujem.

 

Negatívnych myšlienok sa po príchode očividne vynára dosť veľa, no potom prídu momenty, keď si človek sadne do štýlovej kaviarne, do parku ku fontáne, alebo sa poprechádza nočnými uličkami historického centra a mnoho vecí razom nadobudne to svojské, charakteristické čaro. Všetko z toho sa síce snažia narušiť často primitívne debaty okoloidúcich, respektíve okolo-sediacich členov národa, no na to si každý asi bude musieť zvyknúť. Nielen sumy na účtoch teda robia navrátilcovi z cudziny veľkú radosť, takýchto vecí je skutočne viac. Okúzľujúce panorámy mesta, ale aj krajiny ako takej, kombinujúce historické budovy, pamiatky, výtvory modernej doby a malebnú prírodu sú síce miestami narúšané nepodarenými pamiatkami z rúk komunistov, ťažkou technikou a všetkým súvisiacim s výstavbou električkových tratí, ale v podstate sú stále tam a zakaždým, keď je možnosť sa pri nich oplatí zastaviť a aspoň chvíľu sa nimi pokochať.