Odberajte novinky z Jorsino

Ilustrácie: Freepik.com

© Copyright 2015 - 2017 Jorsino.com.

O vynechanej kapitole

V živote som mala a stále mám veľa šťastia. Nikdy som totiž ešte nenarazila na knihu, ktorej by chýbala jedna celá kapitola. Avšak na vytrhnuté stránky, či také, ktoré niekto prepísal vlastnými, očividne oveľa dôležitejšími myšlienkami, na tie som už, bohužiaľ, natrafila. Ktovie, prečo ich niekto tak veľmi potreboval. Možno nemal poruke iný papier, na ktorý by si mohol zapísať telefónne číslo; možno mu tá strana prirástla k srdcu.

Foto: Nikola Kováčová

V každom prípade, čítať knihu bez jedinej strany môže byť obrovský problém. Čitateľ je tak ukrátený o množstvo informácii. Uniká mu tak hlavná myšlienka príbehu, šanca na okázalé vyvrcholenie, alebo len jednoduchá, no stále dôležitá pasáž, bez ktorej sa ťažko pohne v príbehu ďalej. No ak je človek vynaliezavý, tá stránka sa vždy niekde nájde. Dobrodružstvo čítania tak môže pokračovať. Avšak...ak sa tá stránka, a s ňou celá kapitola, vzťahuje na niečiu históriu, niečie spomienky, ktoré nikdy nemali byť vymazané, čo to obnáša v skutočnosti? Aké následky môžu mať vytrhané strany z knihy našich dejín?

 

Každá kniha so sebou nesie akúsi stopu svojej autorky či autora. To v preklade znamená, že človek musí čítať pomedzi riadky, počúvať aj to, čo mu kniha nepovie (Orhan Pamuk v jeho fenomenálnej knihe Moje meno je Červená napísal, že čítať list či knihu znamená aj spoznať ich vôňu, láskať ich a v spojení dotykov nájsť ich skrytý odkaz). Dopátrať sa pravdy (ak také čosi vskutku existuje) tak často nie je jednoduché. Človek nielenže zápasí so skorumpovanými ideológiami, ale aj s vlastnou tvrdohlavosťou priznať si, že sa v niečom mýlil. Preto sa od istého času riadim myšlienkou, že je lepšie neveriť všetkému, čo si myslím. Toto heslo ma aspoň trochu drží pri zemi, keď začnem byť presvedčená o niečom, čím by som si nemala byť stopercentne istá. Zabudnutých dejín, teda strán úmyselne vynechaných z učebníc dejepisu, je až príliš veľa. A to presne preto, že žiadna kniha nie je napísaná objektívnou rukou nejakého nesmrteľného pisára, ktorý všetko a všade videl, všetko pochopil a najmä, ktorý chcel všetko zobraziť pravdivo (i keď znovu musím poznamenať, že je otázne, či niečo také jestvuje). To je dôvod, prečo by sa každý jeden z nás mal vystríhať príliš unáhlených záverov. V momentoch, keď je človek presvedčený, že už všetkému rozumie, v tých momentoch sa mýli najviac.

 

A čo to má spoločné s nepriznanými kapitolami ľudských osudov? Počas písania bakalárskeho projektu sa ku mne dostala kniha rumunského spisovateľa Viorela Achima o histórii Rómov v Rumunsku (The Roma in Romanian History), pri čítaní ktorej som si uvedomila, že ľudská ignorancia a pasivita je majestátnejšia než som si predstavovala. Žiť v nevedomosti je pre niekoho možno vykúpenie, ich dennodenné spasenie, alebo len „prirodzená“ súčasť bytia. No pre iného to znamená nedostatok pochopenia, nekončiace ponižovanie, bolesť. A najmä chýbajúce pochopenie vedie k nezhodám a strasti. Niečo, čo vystihuje nielen našu, ale i iné spoločnosti, je nešťastný zvyk nachádzať vinníkov na nesprávnych frontoch. Tí, ktorí sa stali obeťami nepodložených kategorizácií a nelichotivých prívlastkov, musia vynaložiť veľké, často márne úsilie, aby ich dav úplne nevytlačil na okraj. Zároveň je to však aj boj o rýchlo miznúcu pamäť celého ľudstva: nedostatok vedomia spôsobený absenciou niečich dejín mení každodennú realitu na celoživotný zápas, aby sa na tieto úlomky dejín časom nezabudlo. Ale snažiť sa prinavrátiť spoločnosti pamäť je úlohou všetkých. A najmä tých, ktorí vidia ďalej ako svoj nos. Lebo, koniec koncov, pasivita, ktorá sa zdá byť neoddeliteľnou súčasťou nášho bytia, je presne to, čo pomáha ukrývať nenávisť jedných a utrpenie druhých do zabudnutia. Ja túto zodpovednosť cítim ako študentka ešte viac. Je to totiž privilégium, ktoré by malo byť prínosom pre všetkých.

 

Tento článok by som preto chcela venovať Rómom, ktorých životy ostali zabudnuté v priepastiach minulosti, ktorých otroctvo na štyri a pol storočia na území dnešného Rumunska obralo o akúkoľvek možnosť sebarealizácie a sebaurčenia v prítomnosti. Tým, ktorí za používanie materinčiny zaplatili vyrezaným jazykom. Tým, ktorí boli násilne oddelení od svojich rodín, lebo panoval (a stále panuje) názor, že rómsky spôsob života je nekompatibilný s tým európskym, a preto treba vychovať nové generácie, ktoré sa dokážu lepšie prispôsobiť. Tým, ktorých skutočné meno, Róm, nebolo nikdy uznané, lebo európska komunita si pri ich príchode na kontinent nevedela dať rady s tým, kto sú, a preto ich nazvali „nedotknuteľní“ (cigáni), či „Egypťania“ (gypsy, gitano). Tým, o ktorých sme si vymysleli príbehy, tým, ktorí sú „exotickým druhom“ v inak „kultivovanej“ a „osvietenej“ Európe. Tým, ktorí skončili ako nezrátateľné obete porrajmos, rómskeho holokaustu. Tým, ktorí tu vraj nepatria i napriek storočiam, ktoré ubehli od ich príchodu do Európy a tým, ktorých dnes preto spoločnosť na široko obchádza, hoci im veľa dlhuje.

 

Žiadna spoločnosť nemôže napredovať, ak upiera právo na rovnaký rozvoj a podmienky na život istej časti svojho celku, a teda právo na sebapoznanie, sebarealizáciu a sebaurčenie. Môže sa zdať jednoduché vylúčiť jednu či viac skupín a obviňovať ich z nedostatku všeobecného blaha, vytvoriť z nich bytosti bez histórie a pamäte, no takýto prístup bude mať vždy len krátkodobý efekt. Mnohé európske krajiny vrátane tej našej tieto práva vedome rómskym menšinám odopierajú a ukracujú ich a iné komunity o dôležitú kapitolu našich dejín. História Rómov je totiž históriou nás všetkých, a preto by sme ju mali všetci poznať a zahrnúť do kníh, z ktorých chýba. Predtým, než bude znova neskoro.