O pútnikoch a putikách

Pri pokojnom sledovaní filmu Poviedky z New Yorku, ktorého obsah tvoria tri rozličné príbehy od troch významných režisérov spätých so spomínaným mestom, som náhle zbystril pozornosť pri poslednej z nich, od Woodyho Allena, ktorý v nej hrá postavu päťdesiatročného muža, prenasledovaného vlastnou starnúcou matkou, ktorá sa neustále pokúša vstupovať do jeho života a riadiť ho podľa svojich vlastných predstáv. Keď do nich nezapadá žena, s ktorou sa jej syn zasnúbil, dáva jej to otvorene najavo. Snúbenica je rozčarovaná a v jednej zo svojich replík sa mu sťažuje slovami: „How do you think I´m supposed to feel when she calls me out there with all these strange foreign names? What´s kurva anyway?“

 

Repliku citujem schválne v pôvodnom znení. Strhol som sa pri jej počúvaní práve na to, ako sa uprostred hŕby anglických slov odrazu zjavilo jedno, ktoré medzi ne nepatrí a napriek tomu mu dokonale rozumiem, pretože sa nachádza v slovníku môjho rodného jazyka, kde je nositeľom rovnakého významu, aký mu následne pripisuje Allenove alter ego, vysvetľujúce snúbenici aj divákom, že je to židovský výraz označujúci ženu veľmi ľahkých mravov. Toto zistenie mi následne objasnilo jednu z najväčších lingvistických a etymologických záhad, ktoré som kedy objavil.

 

V latinčine existuje slovo curva, vyslovované rovnako ako výraz spomenutý v predchádzajúcom odseku, nesúci však iný, neporovnateľne nevinnejší význam. Označuje zákrutu, zakrivenie, oblúk. A s týmto významom sa stalo súčasťou tak románskych, ako aj napríklad germánskych jazykov, objavujúc sa v anglických aj v nemeckých slovníkoch, pričom v tých posledných sa nielen vyslovuje, ale aj zapisuje s písmenom K na začiatku.

 

Niekedy dospeje človek k omylu práve preto, že na základe podobnosti dvoch vecí začne tej, ktorú nepozná, pripisovať vlastnosti tej, ktorú pozná, pričom až po čase zistí, že táto podobnosť je iba zdanlivá či náhodná a jej spozorovanie ho tak zákonite priviedlo k omylu. Preto som si tak v čase, keď som ešte nemal jazykové schopnosti, ktorými disponujem dnes, a videl, že sa talianski futbaloví fanúšikovia označujú svojimi transparentami za Ragazzi della curva, teda Chalani z oblúku, keďže futbalové fankluby sa na štadiónoch sústreďujú zásadne na časti tribúnou za jednou z brán, ktorá zvykne byť zakrivená, pretože súčasťou mnohých talianskych futbalových štadiónov je atletická dráha, domnieval som sa, že tak sami o sebe tvrdia, že sú to Chalani z kurvy, vo voľnom preklade sukin syni, pripisujúc slovu curva význam jeho homonyma v našom jazyku.

 

Doň sme z latinčiny prebrali mnoho slov. Až na základe filmového odkazu Woodyho Allena som však zistil, že slovo kurva, akokoľvek sa k svojmu latinskému predchodcovi približuje, s ním v skutočnosti nemá po významovej stránke nič spoločné, pretože jeho pôvod je celkom odlišný. Je v konečnom dôsledku najživšou a najzachovalejšou pamiatkou na prítomnosť početnej židovskej komunity na našom, ale aj českom, poľskom, či dokonca maďarskom území, kde sa hovorí jazykmi, v ktorých je každodenne zastúpené.

 

Keď som sa s týmto postrehom zveroval jednému kolegovi, začal som zrazu premýšľať nad tým, ako sa vulgárne označuje povoľná žena v tých jazykoch, kde curva nie je kurva. Hneď tri z nich, španielčina, taliančina aj francúzština poznajú výraz puta. Aj jeho pôvod je v latinčine, ktorá zdá sa ako prvá poznala dnes už medzinárodný výraz prostituta. Človek, ktorý nejakú z nich vyhľadával sa za to vo chvíli, keď sa s tým mal niekomu priznať, hanbil, a jeho zahanbenie bolo tým väčšie, čím dlhšie mu trvalo, kým svoje želanie vyslovil. Štvorslabičné slovo prostituta si preto vypustením jeho jadra skrátil na dvojslabičné puta. Aj v dnešných časoch, v súdobom Španielsku, nepoužije človek, ktorý chce aby ho taxikár zaviezol do nevestinca, spisovný, no zahanbujúco dlhý výraz club de alterne, ale hovorový a takmer o polovicu kratší, puticlub.

 

A vo chvíli, ako som si to uvedomil, mi došlo, že dekadentné podniky veľmi nízkej úrovne podávajúce alkoholické nápoje v nehoráznych množstvách sa v slovenčine nenazývajú putiky preto, že by sa v nich kedysi stretávali pútnici. Práve naopak, pútnikom zo Španielska na našom území takéto lokály pripomínali puticluby, miesto, kde sa stretávali puty, teda prostitútky.

 

Britský denník The Guardian uverejnil začiatkom roka zoznam kníh, ktoré odporúča svojim čitateľom čítať v priebehu roka 2015. Na prvom mieste sa umiestnil román Marcela Prousta, Hľadanie strateného času. Jednými z najzaujímavejších pasáži v románe sú tie, kde sa rozprávač zamýšľa nad pôvodom a skutočným významom geografických názvov v Normandii počas svojho pobytu v tomto regióne s bohatou a pestrou históriou. Jeho záujem je motivovaný fascináciou nad tým, ako sa minulosť, ktorá sa javila byť zabudnutá, prostredníctvom jazyka prenáša do našej prítomnosti a každodennosti, bez toho, aby sme si to uvedomovali.

 

Mnoho ľudí dnes, na svoju škodu, považuje cudzí jazyk len za kolónku v životopise, netušiac o tom, že spolu s ním získavajú možnosť lepšie spoznávať strety národov a kultúr v priebehu dejín a ich dopad na ľudskú všednosť. A ja preto, odvolávajúc sa na Prousta, odporúčam všetkým pútnikom, ktorí potrebujú uhasiť svoj smäd po putovaní, aby neputovali len po domácich a zahraničných putikách, ale aby s radosťou podnikali púte po stopách minulosti, ktoré preputovali až do prítomnosti, a nachádzali v nich tak stratené časy.