Nevinní

Neviem, či je to tým, že mi osud stavia do cesty práve tie situácie, ktoré popísal v Neznesiteľnej ľahkosti bytia Milan Kundera, či je azda v jeho najznámejšom románe na spôsob Biblie odpoveď na všetko, alebo či jednoducho citujem z jeho knihy zas a znova len preto, že odkedy som začal študovať literatúru, nezostáva mi čas na čítanie a nemám inú možnosť, než čerpať neustále z tvorby toho istého autora.

Foto: Jaroslav Paľa

Vďaka Siegmundovi Freudovi sa kráľ Oidipus stal dramatickou postavou, ktorej meno sa stalo súčasťou ľudovej kultúry a všetci priemerne vzdelaní ľudia tušia, čo znamená pojem oidipovský komplex. Hlavná postava Kunderovho románu, Tomáš, si však všíma iný rozmer jeho tragédie. Pripomína nám, že keď Oidipus zabil Laia a splodil deti s Iocastou, netušil, že je vrahom svojho otca a milencom vlastnej matky. Jeho hriechu nepredchádzalo pokúšanie zhrešiť, pretože vo chvíli keď ho spáchal, nemohol tušiť, že to čo robí, je zlé a skazené.

 

Keď sa ukázalo, že komunizmus nebol cestou do raja, hovorí Kunderov rozprávač, pretože sa zistilo, že žiaden raj neexistuje, začali všetci na komunistov kričať: „Ste zodpovední za nešťastie krajiny, za stratu jej samostatnosti a za justičné vraždy!“ Na čo sa tí, voči ktorým boli obvinenia vznesené, bránili, hovoriac: „Nevedeli sme! Boli sme oklamaní! Sme v hĺbke duše nevinní!“ Fragment z príbehu kráľa Oidipa, ktorý im Tomáš pripomína, je nasledovný. Keď Oidipus zistil, čo spôsobil, necítil sa, bez ohľadu na to, že nemohol vedieť, čo v skutočnosti činí, nevinný, nezniesol pohľad na nešťastie, ktoré spôsobil svojou nevedomosťou, vypichol si oči a odišiel slepý z Téb.

 

Sú to práve momenty veľkých kríz, keď dovtedy rozmazané obrazy nadobudnú ostré kontúry a odhalia nám skutočnú podobu udalostí, ktorých sme boli v priebehu mesiacov a rokov súčasťou bez toho, aby sme si to celkom uvedomovali. Vytrhnú nás zo spánku, ako úder hromu uprostred nočnej búrky, a prinútia nás uvedomiť si, že to, čo sa ešte pred niekoľkými stotinami sekundy premietalo pred našimi očami, bol iba sen.

 

Ak by raz niekto napísal skutočne veľký román o Slovensku 90. rokov dvadsiateho storočia, jeho hlavným hrdinom by bol drobný člen komunistickej strany, ktorý by sa rýchle zorientoval v chaotickej porevolučnej situácií, vstúpil do novej konzervatívno-progresívnej strany a zo dňa na deň rozprávkovo zbohatol na privatizácii štátneho podniku. Naproti tomu, s príchodom 21.storočia by príbeh o rýchlom postupe po sociálnom rebríčku prebiehal v inej podobe, keďže dnes sa už nebohatne na privatizovaním podnikov, ale eurofondov. Hrdinom románu o Slovensku v Európskej únií by však mohla byť pre zmenu žena. Dievča zo severných provincií západného Slovenska, dcéra drobných živnostníkov, ktorá sa zo skromných pomerov prepracuje až do najvyšších vrstiev spoločnosti, a s vypätím všetkých síl, využívajúc všetky svoje prednosti, svoj intelekt a svoju zvodnú a očarujúcu krásu, sa jedného dňa po boku predsedu vlády ako hlavná štátna radkyňa ocitne na rokovaniach s najvýznamnejšími svetovými politikmi. Áno, zhmotnením a stelesnením slovenského sna uplynulých rokov je Mária Trošková.

 

Umiestniť ju do literárneho sveta by pritom ani zďaleka nebol originálny počin. Časť literárnych kritikov by v nej spoznala Roya de Cantela z Maupassantovho románu Miláčik, či Izidoru z diela Benita Pérez Galdósa Vydedená, časť zase manželku pána Swanna, Oddetu de Crécy z Hľadania strateného času od Marcela Prousta, A podobných postáv je omnoho viac, na čom nie je nič zvláštne. Ich príťažlivosť pre autorov všetkých generácií spočíva v tom, že práve v tvárach vplyvných a úspešných kurtizán, túžiacich zúfalo po uznaní a po obdive, sa najdokonalejšie odráža morálny úpadok a skorumpovanosť spoločnosti ochotnej zapredať svoje ideály a zradiť svoje hodnoty.

 

Neprináleží mi súdiť, či si bývalá štátna radkyňa zaslúži hnev, ktorý sa zniesol na jej osobu po udalostiach posledných dní. Čim sa vlastne v skutočnosti voči spoločnosti najväčšmi previnila? Svojou skazenosťou, alebo ctižiadostivosťou? Kto si prečíta jej diplomovú prácu, zistí, že nemala predpoklady na to, aby urobila dieru do sveta vlastnou hlavou, ako jej šéf. Stala sa zrkadlom našej spoločnosti, pretože bez ohľadu na okolnosti a následky svojho konania, bola pre úspech a blahobyt ochotná spraviť čokoľvek.

 

Fotografie jej tela, zahaleného len čipkovanou spodnou bielizňou, sa objavili na viacerých transparentoch účastníkov protivládnych zhromaždení a manifestácií. Je ľahké vyliať si svoju zlosť na niekom, kto kedysi považoval za dobrý nápad zarobiť si peniaze fotením aktov pre erotické časopisy. Kedy však vlny pohŕdania zasiahnu tých, ktorí namiesto svojho tela zapredali svoju dušu, a za finančný honorár prispeli svojím úsilím k tomu, aby sa k moci dostali ľudia, ktorí dnes na Slovensku vládnu.

 

Nie temné a anonymné sily, ale ľudia známi, a spoločnosťou vážení, mnohí dokonca do tej miery, že získali prácu vo verejnoprávnej televízii, vystupujúci pod menami Peter Marcin, Desmod, Drišľak, Michal David, Marcela Laifferová či Peter Kočiš, považovali za dôstojný spôsob obživy vystupovanie na propagandistických akciách strany Smer. Keď sa Denník N pýtal Martina Nikodýma, prečo prikývol na ponuku moderovať ich mítingy, povedal, že tak urobil, pretože mítingy Smeru „sú v prvom rade šou“. Keď následne dostal otázku, či niekedy odpovedal negatívne na ponuku inej politickej strany, odpovedal, že v roku 1998 odmietol HZDS. „Prečo?“ opýtal sa ho na to redaktor. „Lebo HZDS,“ odpovedal Nikodým.

 

Vo svojej naivite však nebol sám. Mnohé slovenské média neuverili Ficovi to, že je socialista, katolík a dobrý predseda vlády. Uverili však tomu, že je jediná záruka proeurópskeho smerovania Slovenska, pretože tomu uveriť chceli. Pretože pri trýznivej vízii slovenskej opozície im prišlo vhod uveriť, že človek, ktorý podával žalobu na Európsku úniu je pilierom jej jadra a žiarivou hviezdou v temnotách strednej Európy. Po vražde svojho kolegu náhle precitli, a predbiehali sa v tom, kto krajšie a dôraznejšie sformuluje požiadavky na Ficov odchod z politického života. „Až teraz vidíme jeho pravú tvár,“ hlása na titulke vyššie spomenutého denníka sociológ Vašečka. Predznamenáva tak, že rovnako ako československí komunisti v románe Milana Kunderu, budú aj teraz mnohí kričať: „Nevedeli sme!“ Tí zas, ktorí k vzostupu vládnych strán aktívne prispeli, sa budú obhajovať slovami: „Nemohli sme to tušiť! Naše zámery boli čestné a v hĺbke duše sme nevinní! Mysleli sme si, že to bola len šou,“ dodajú ešte. A odkaz kráľa Oidipa sa stane opäť raz aktuálnym.

 

„Mňa už za tie roky oslovili všetky strany, pre mnohé z nich som to robil a nikdy som to nebral politicky, vždy mi išlo o vystúpenie pre ľudí,“ povedal pre aktuality.sk Otto Weiter, keď sa ho pýtali na jeho pohnútky pre vystupovanie na politických mítingoch. A dnes už všetci tušíme, čo sa pod ukazovacím zámenom, ktoré vo svojej odpovedi použil, skrýva.

 

Mama ma prednedávnom požiadala, aby som napísal článok o nevhodnosti používania vulgarizmov v médiách. Ešte predtým, než sa do toho pustím, sa však pokúsim uzavrieť tento článok konštatovaním, čo je podľa môjho názoru najväčší problém dnešného Slovenska, zásadnejším, než korupcia, nezamestnanosť, školstvo a zdravotníctvo dokopy. Mária Trošková mala jasno v tom, čo robí, a dotiahla to vysoko. No my sme sa dostali tam, kde dnes sme preto, že sme, rovnako ako Otto Weiter, nepochopili, aký je rozdiel medzi vystupovaním pre ľudí, a kurvením sa.