Návrat ku koreňom

Myšlienok spojených s cestovaním som mal v posledných týždňoch dostatok, ale až po dlhom uvažovaní som prišiel na to, čo prakticky všetky moje severské cesty charakterizuje. Je to spôsob dopravy, respektíve skôr presunu. Pravdou je, že sporadicky na prepravu na dlhšie vzdialenosti využívam miestne moderné, rýchle, no drahé vlaky, ale čo je dôležitejšie, nikdy som sa nenachodil toľko ako za posledné dva roky.

Keď hovorím o dlhších vzdialenostiach, ide samozrejme o relatívny pojem. Povedal by som, že v mojom prípade sa musí jednať minimálne o 10 kilometrov súvislej cesty, aby som uvažoval nad využitím akéhokoľvek dopravného prostriedku. Pre úplnosť, na palubu švédskeho autobusu som zatiaľ nastúpil raz a spomínané vlaky využívam len niekoľkokrát ročne aj to väčšinou pri presunoch z, alebo na letisko.

 

Za čas strávený v Škandinávii som prešiel skutočne už asi všetkými typmi lokalít. Prechodil som mestá, lesy, lúky a svojim spôsobom aj pláže. O horách reči byť nemôže, keďže široko ďaleko tu nemáme ani len kopec. Jedna z vecí, ktoré som zistil a ktorá mi umožnila všetky tieto cesty realizovať je viac ako dostatočne rozvinutá infraštruktúra. Často mám síce pocit, že som prvým človekom, ktorý kedy na daný chodník či cyklotrasu položil svoju nohu, ale každopádne cestu mám takmer vždy k dispozícii. Väčšinou tak kráčam sám uprostred nikoho a ničoho popri ceste smerujúcej von z mesta, prípadne ceste, ktorá už sama o sebe je von z mesta. Zriedkavo okolo mňa prejde cyklista, ktorý sa občas tiež nezdrží pohľadu jasne dávajúceho najavo, že tadiaľto normálni ľudia nekráčajú.

 

Napriek nevídanému množstvu a dosahu chodníkov aj tie majú svoje hranice. Najčastejším problémom v tejto súvislosti býva to, že človeka zradia práve vo chvíli, keď to najmenej čaká. Na cesty končiace uprostred šíreho sveta, strácajúce sa v lese, alebo jednoducho končiace na križovatke, z ktorej niet cesty ďalej si každý podobný dobrodruh musí zvyknúť. Podobne napríklad aj na pocity hanby vyplývajúce z kráčania po tráve vedľa cesty.

 

Konkrétnych príkladov takýchto situácií mám viac než dosť. Napríklad, keď sa cesta stratila počas mojej púte na stredoveký zámok Bosjökloster slott a ja som kráčal ďalej lesom, cez ktorý síce už niekto predo mnou išiel, ale cesta tam rozhodne nebola a neustále som sa musel oháňať kvôli všadeprítomnej zelenej hávedi požierajúcej všetko zelené naokolo. A keď som konečne vyšiel vo svojich rifliach, košeli a topánkach z brúsenej kože s hladkou podrážkou z lesa ozývajúceho sa chrúmaním listov, našiel cyklotrasu vedúcu popri hlavnej ceste a neskôr jej koniec uprostred tej cesty, musel som prejsť priamo stredom golfového ihriska plného ľudí užívajúcich si svoju víkendovú partičku, tesne za ktorým sa nachádzal môj vytúžený zámok.

 

Keď tak spomínam na tento zážitok, to, že cyklotrasa v Malmö, po ktorej som išiel len pred niekoľkými dňami končila v oddelení príjmu tovaru slávneho nábytkového reťazca mi nepripadá také zlé. Cestu okolo stavby, po ktorej som sa ešte minulý rok odhodlane snažil dostať (a dostal) k obchodnému centru už našťastie poznám a tak som sa tentokrát vyhol aspoň strachu z toho, že na mňa zrazu skríkne niekto so zbíjačkou v ruke nech odtiaľ vypadnem.

 

Takéto cesty ale rozhodne majú svoje kúzlo. V autobuse či vo vlaku sú síce na výber horšie aj lepšie miesta, ale žiadne z nich človeku neumožňuje sadnúť si do trávy pri jazere s výhľadom na pomaly zapadajúce Slnko a vychutnať si pritom svoju suchú, trochu popučenú večeru, ktorú celý deň nosil v ruksaku. Na druhej strane päťkilometrovú cestu po chodníku medzi lúkou a ničím v mraze s kobercom pod pazuchou môže byť celkom ťažké si užívať.

 

Počas presunov som už okrem všetkých druhov prírody stretol aj kopu priateľov. Kone, kravy, kačky, ovce, srnky, sliepky a veľa ďalších, ktorých identitou si nie som taký istý, ma sprevádzajú v mestách aj mimo nich. Je vždy dobré vedieť, že všade možno stretnúť pár domácich, na ktorých sa v prípade núdze môžem obrátiť.

 

Okrem chlpatých, operených, okrídlených, dvoj aj štvornohých spoločníkov mám na cestách pri sebe vždy ešte jedného partnera, môj mobil. Ten mi nielen vždy zahrá, úspešne ma dovedie do cieľa a všetky zážitky zdokumentuje, ale aj neúnavne počíta každý jeden krok, ktorý urobím a tak je práve vo chvíľach, keď ma už ani nohy nevládzu niesť ďalej úplne nadšený z prekonania rekordu v počte prejdených krokov počas dňa. Čerstvý rekord určil práve nedávno počas mojej historicky druhej návštevy Malmö na rovných 32 224 krokov. Moje nadšenie z tejto udalosti bolo už tradične menšie, tentokrát ešte o to viac, že vzhľadom na neschopnosť dôjsť na ďalší deň do obchodu som ostal odkázaný na obmedzené domáce zásoby.