Mramorové dlažby

Mnohé zo zmien, ktoré sú spoločnosti predpovedané v jej črtajúcej sa budúcnosti, vo mne vzbudzujú obavu. Azda najväčší strach mám však z toho, že sa na svete jedného dňa prestanú tlačiť noviny. Zo všetkých rituálov, ktoré sa tiahnu mojim životom, je mi totiž nesmierne drahý ten, spočívajúci v osamelej rannej návšteve kaviarne, sprevádzanej čítaním ich najnovšieho vydania. Pretože hoci spravodajstvo nikdy nezanikne a žurnalisti budú mať vždy o čom písať, predstava, že si ich články stiahnem do svojho tabletu, mi nedokáže nahradiť pôžitok, ktorý pociťujem, keď vchádzam do trafiky alebo prichádzam k novinovému stánku, vyťahujem drobné mince z peňaženky, pýtam si a vzápätí ich dostávam do ruky, úhľadne vyhladené lisom tlačiarenského stroja, a kráčam smerom ku kaviarni, prechádzajúc očami po titulnej strane.

 

Zároveň sa však nemôžem ubrániť pocitu, že noviny už nie sú tým, čím bývali, keď som ich pred rokmi začal čítať. Mnoho z ich obsahu mi dnes príde nehodné toho, aby sa naň plytvalo litrami atramentu. Nie som si však istý, či je to tým, že novinári horšie píšu, alebo tým, že ja lepšie čítam, že som totiž v priebehu rokov nadobudol schopnosti a vedomosti, pod dojmom ktorých sa mi to, čo som kedysi považoval za prejav inteligencie, javí byť dnes výplodom hlúposti. V každom prípade, hoci si noviny už nekupujem ani tak kvôli ich obsahu, ako kvôli ich forme, čítajúc noviny pre noviny samotné, musím uznať, že nie zriedka sa mi podarí naraziť na skutočne pozornosti hodné myšlienky.

 

Pred pár týždňami som konkrétne v českých Lidových novinách narazil na fejtón Jiřího Peňása, píšucom o príbehu dlažby na pražských chodníkoch. Sám som s ňou mal pri svojej poslednej návšteve daného mesta osobnú skúsenosť, ktorá sa dá popísať tak, že sa priam trúsi pod nohami a človek, ktorý by chcel popri chôdzi obdivovať ulice, ktorými kráča, je tak odsúdený k neustálemu potkýnaniu sa a zakopávaniu o jej výmole. Príčina jej neutešeného stavu je pritom nasledovná. Bola položená v 19.storočí a je tvorená mozaikou, drobnými mramorovými kockami rôznych farieb, zložených do geometrických tvarov, v ktorých vytvárajú ozdobné ornamenty. Takúto dlažbu je komplikované vytvoriť a náročné udržiavať. Úsilie, ktoré bolo jej vytvoreniu venované, bolo podmienené snahou českých mešťanov dokázať pohŕdavým Nemcom, ktorí im boli v hierarchii Habsburskej monarchie nadradení, že sú schopní zvládnuť aj tak zložitú a komplikovanú úlohu, akou bola starostlivosť o spomínanú mramorovú dlažbu.

 

Česi sa od Nemcov osamostatnili a v priebehu desiatok rokov národnej slobody im už nemuseli nič dokazovať, strácajúc tak motiváciu k starostlivosti o mramorovú mozaiku. S rozpadom spoločného kráľovstva sa tak začal aj rozpad dlažby, pretože, ako sa zamýšľa fejtonista vo výroku, ktorý je pre jeho krásu škoda prekladať: Čech se vždy vzpírá, má li udělat něco, co by udělat nemusel, i když by se mu to líbilo. Není to tím, že by byl líný, ale především nechce být za blbce, co je možná najvětší česká fobie. A blbec dělá něco navíc, i když nemusí. A v momente, keď som to dočítal, sa mi zdôvodnili mnohé závery, ktoré som si na Česko v priebehu posledných mesiacov tam strávených urobil, spájajúcich sa v bode, že je krajinou, ktorej zúfalo chýba nádych elegancie, pretože elegancia začína práve na hranici toho, čo človek urobiť musí a toho, čo urobiť nemusí, ale čo by urobiť mohol.

 

Vediac, že eleganciu musím hľadať inde, som cestoval do najväčšieho mesta strednej Európy, nazývaného aj Budapešť. Keď som prešiel cez obrovskú bránu Východnej stanice a rozhliadal sa okolo seba, pomyslel som si, že ak by v tej chvíli niekto strhol z budov vývesné tabule nadnárodných fastfoodových reťazcov a nasadil mi na oči okuliare, ktoré by mi umožnili vidieť svet cez čiernobiely filter, bol by som presvedčený, že som vlakom precestoval do konca 19.storočia. Žiadne iné mesto z tých, ktoré som doteraz poznal, nie je podľa môjho názoru tak veľmi podobné svojej minulosti ako práve toto. Keď sa amerického režiséra Wesa Andersona pýtali, prečo pomenoval svoj oscarový film Grandhotel Budapešť, keďže s mestom na prvý pohľad nemá nič spoločné, odpovedal, že práve ono si najväčšmi zo všetkých uchovalo nádych dôb súmraku Rakúsko-Uhorskej monarchie, ktorých atmosféru chcel vo filme vykresliť.

 

V pokladniach maďarských železničných staníc sa cestovné lístky dodnes vypisujú rukou. Sprievodcovia vo vlakoch nemajú žiadne elektronické zariadenia, ba dokonca ani obyčajné pečiatky a označujú ich iba svojím podpisom. Vo vozovom parku budapeštianskej hromadnej dopravy majú zase v dobách, keď už sú takmer všetky košické, bratislavské, brnenské aj pražské autobusy vybavené televíznymi obrazovkami a wifi signálom, veľmi početné zastúpenie prastaré Ikarusy. A čo sa týka ich električiek, vyzerajú tak archaicky, že keď som ich videl poprvýkrát, myslel som si, že je to len atrakcia pre turistov, niečo na spôsob Čermeľskej detskej železnice.

 

Nemusí to byť nutne pravda, ale myslím si, že tak ako Pražania neudržiavajú svoju dlažbu nie preto, že by boli leniví, nejazdia ani Budapeštianci na rozpadávajúcich sa autobusoch a električkách preto, že by boli chudobní. V skutočnosti podľa mňa len nemajú radi zmeny, a to ani v prípade ak sú spôsobované modernizáciou, a pristupujú k ním s rovnakými obavami, s akými hľadím ja na zánik novín. Zúfalo sa držia minulosti, pretože tá žiadne zmeny nepripúšťa. S istou dávkou nadhľadu by sa dalo povedať, že všeobecne známa maďarská trauma z Trianonu v skutočnosti nespočíva v maďarskom nacionalizme a šovinizme. Maďari v skutočnosti nesmútili za strateným územím preto, že by boli presvedčení, že im patrí. Ale preto, že si naňho v priebehu storočí zvykli. Zdá sa tak, že ich najväčší boj je v skutočnosti bojom s časom.

 

Pozorovanie minulosti je zo zásady neobjektívnym, pretože je navždy stratená a nikdy sa nezopakuje. A tak jediným čo je na nej napokon pravdivé je smútok za tým, čo nám vzala a úľava od toho, z čoho nás vyslobodila, doliehajúce na nás pri stretnutiach so svedkami jej rozpadu. A takým svedkom je aj pražská dlažba, ktorej príbeh nám hovorí, že čím menšiu pozornosť minulosti venujeme, tým pokročilejším sa jej rozpad stáva a tým neodvolatelnejšie je naše odsúdenie k neustálemu zakopávaniu.