Malichernosti

Spomínam si, ako ma svojho času jeden blízky príbuzný odrádzal od čítania beletrie. „To sú všetko len rozprávky, ktorými je zbytočné sa zapodievať a strácať čas. Mal by si namiesto toho čítať knihy, ktoré ťa skutočne niečo naučia,“ odporúčal mi. Jedna známa sa zase pohoršovala nad tým, že sa udeľuje Nobelova cena za literatúru. „Nedá sa predsa porovnávať a klásť na rovnakú úroveň vedecký objav vo fyzike, alebo v medicíne, s publikovaním románov alebo básní.“

Foto: Jaroslav Paľa

 

Keď som sa nedávno prechádzal jednou galériou moderného umenia, začul som ako sa niekto z členov personálu v dialógu s návštevníkom sťažoval, že vystavené exponáty dokážu skutočne oceniť len zahraniční turisti, zatiaľ čo domáci si z nich robia žarty a pohŕdajú nimi. Impresionizmus, kubizmus a surrealizmus sa už stali súčasťou masovej kultúry a pred múzeami kde je vystavený Picasso a Dalí stoja rovnako dlhé rady ako pred tými, kde chodia ľudia obdivovať Caravaggia alebo Tiziana. „Toto je skutočné umenie,“ vyjadril sa v článku o Ľudovítovi Feldovi na istom didakticko-interaktívnom internetovom portáli anonymný gymnazista. „A nie obrazy, na ktorých je biele plátno rozdelené červenou šmuhou uprostred a všetci len predstierajú, že v tom vidia nejakú myšlienku,“ dodal. Otázka, ktorú jeho zamyslenie vyvoláva je celkom legitímna. Prečo je pisoár na verejných záchodoch pisoárom, no visiaci zo stropu výstavnej siene umeleckým artefaktom?

 

Mnoho ľudí si myslí, že na výučbu humanitných predmetov sa dnes v školách nekladie dostatočný dôraz. Netreba však zabúdať, že jediným povinným predmetom na maturitnej skúške na všetkých stredných školách je rodný jazyk a literatúra. Skutočným problémom je, že len málo učiteľov dokáže svojim žiakom vysvetliť prečo. Ťažko im to však dávať za vinu. Je nesmierne náročné obhajovať zmysluplnosť čítania literatúry či existencie umenia vo všeobecnosti.

 

Franz Kafka rozpráva v jednej poviedke o mužovi, ktorý jedného dňa prestal jesť a nedotkol sa jedla po celé roky.

 

„Ako ste mohli tak dlho vydržať o hlade?“ pýtali sa ho zvedavci.

 

„Keď mne prestalo chutiť,“ odpovedal im. „Nemal som vlastne inú možnosť.“

 

Od momentu keď som sa naučil čítať som prečítal stovky kníh. Napriek tomu, ak by sa ma niekto opýtal, či mu odporúčam čítať, a ak áno prečo, nevedel by som ako na jeho otázku odpovedať. Jediný dôvod, pre ktorý som kedy čítal ja, bol, že som vlastne nemal žiadnu inú možnosť. Nečítať mi nikdy nechutilo.

 

Možno ešte na základnej škole som veril, že literatúra má moc ovplyvniť chod dejín. Ak sa však v Európe desať rokov po publikovaní Remarqueovho románu Na západe nič nové rozpútala nová svetová vojna, je evidentné, že akékoľvek úsilie je celkom márne. Na druhej strane zároveň platí, že každá vyslovená myšlienka zmení navždy podobu priestoru v ktorom zaznie a spôsobí, že už nikdy viac nebude taký ako predtým.

 

Prvotným impulzom akéhokoľvek pokusu o kreatívnu tvorbu je vnútorný nepokoj, ktorý cítime pri pohľade na predmety, ktorých existencia v nás vyvoláva dojem, že si ju nedokážeme celkom uvedomiť. Zapadajúce slnko nad obzorom alebo náhla smrť blízkeho človeka sú súčasťou mnohých umeleckých diel a predsa nie sú umením sami o sebe. Umením je v skutočnosti moment, keď človek, ktorý ich zbadá pred sebou, alebo za sebou, vystrie svoj ukazovák a vykríkne: Pozri!

 

Každý gymnazista sa v istom momente svojho života posmieval z rozboru básní na hodinách literatúry. Na sociálnych sieťach sa svojho času šíril krátky komiks, v ktorom učiteľ hovorí: „Ruže zvädli a more sa vzbúrilo... Týmito slovami nám básnik sprostredkováva svoj smútok za stratenou láskou a hnev, ktorý v ňom vyvoláva zrada jeho milovanej.“ Jeden zo študentov len zmätene prikyvuje a na nasledujúcom obrázku skutočný autor básne hovorí: „Čo som chcel naozaj povedať je, že ruže zvädli a more sa vzbúrilo...“

 

Takýto vtip vôbec nemusí mať ďaleko od pravdy. Ruže vädnú bez toho, aby sme im na to museli dať dôvod a básnik o nich môže písať len preto, že si ich všimol v parku a že sa mu zdali krásne. Tiež je však pravdepodobné, že azda existuje dôvod, prečo z nespočetného množstva kvetov v parku, kvitnúcich aj vysychajúcich, spočinul jeho pohľad práve na vädnúcich ružiach, a najmä, prečo chce, aby sme na nich hľadeli aj my. Rovnako tak existuje dôvod, prečo mal niekto iný pocit, že v umeleckej galérii by mal byť vystavený pisoár a jeho rozhodnutie je výpoveďou o okolnostiach, v ktorých sa ocitol, ako aj o okolnostiach, v ktorých sa ocitajú návštevníci galérie.

 

Myšlienka, že každý má svoju pravdu je ušľachtilá, pretože nás vyzýva k odmietnutiu dogmy a predčasných úsudkov. Čoraz viac ľudí sa ju od momentu jej vzniku snažilo, často z dobrej vôle, no inokedy však so zámerom šíriť klamstvo a neprávosť, interpretovať do podoby, že právd je viacero. Viacero je druhov kokakoly a niektoré sa ani nepredávajú na Slovensku. Pravda je o každej veci len jedna. Problémom je v skutočnosti, že nikto na ňu nemá monopol a že býva často mimo dosahu nášho poznania, či to, že sme si mnohokrát istí, že ju máme, hoci ona je pritom niekde celkom inde, na miestach, kam ju z našej perspektívy nemôžeme uvidieť.

 

Vladimir Nabokov napísal román o mužovi odsúdenom na trest smrti za to, že uniesol maloleté dievča z domu jej matky, ubytovával sa s ňou na úteku v hotelových izbách pod falošným menom a pravidelne s ňou súložil. Jeho motiváciou bol fakt, že po nej túžil a bol do nej zamilovaný. Mal by mu kvôli tomu čitateľ dať za pravdu, súcitiť s ním, vcítiť sa do jeho kože alebo preto ospravedlniť jeho konanie? Nie, v žiadnom prípade. Skutočne dobrá literatúra nás neučí ani ako byť lepším človekom, ani ako nebyť zlým. Jediné, čo nám môže dať je možnosť hľadieť na svet očami, ktoré nie sú naše a objaviť tak obzory, ktoré sme nepoznali, ako aj podoby vášne a trápenia, o ktorých existencii sme ani netušili.

 

Študovať dejiny maliarstva alebo chodievať na koncerty klasickej hudby v sebe neukrýva žiaden hlbší význam. Ak by sa všetky umelecké diela jedného dňa navždy stratili, ľudstvo by dokázalo prežiť a prosperovať aj bez nich. Čítanie románov je činnosť rovnako daromná a malicherná ako bozkávanie krásnych dievčat alebo kúpanie sa vo vani naplnenej po okraj horúcou vodou. Jediný dôvod, pre ktorý sa mu oplatí venovať, je vlastne len ten, že robí život na tomto svete znesiteľnejším.