Lieskové orechy

Keď som začínal vyrastať, niekedy v období prechodu z prvého stupňa základnej školy na druhý, nesmierne som miloval hokej. Ak môže niečo dokázať, že to nie je iba prázdna fráza, tak je to priznanie, že v snahe byť mu čo najbližšie som si každý mesiac kupoval časopis Prohockey, ktorý u nás vychádzal v českej jazykovej mutácií a stál 79 slovenských korún, čo bola závratná suma pri pomyslení na to, že môj mesačný príjem bol vtedy celkovo sto korún.

Nemôžem povedať, že som sa nikdy nezamýšľal nad tým, či čítať, a najmä kupovať si ho, nie je nezmyselné plytvanie peniazmi, a predstavoval som si, čo všetko by som si mohol dovoliť, ak by som sa časopisu vzdal. Zneisťovaný svojimi pochybnosťami som sa pri každom jednom čísle pozastavoval nad jeho cenovkou, kde bola okrem sumy v slovenských, uvedená aj tá v korunách českých. Bola takmer o polovicu nižšia. A toto zistenie na dlhé roky usmerňovalo môj pohľad na takú zásadnú dejinnú udalosť, akou bolo rozdelenie Československa. Veril som, že ak by k nemu nedošlo, predával by sa môj časopis na Slovensku za rovnakú cenu ako v Česku a (predpokladajúc, že by som stále dostával na mesiac tú istú sumu peňazí, čo bol predpoklad rovnako naivný, ako celá moja vtedajšia bytosť) moje detstvo by tak bolo podstatne bohatšie.

 

Koniec jedných letných prázdnin som trávil u babky na dedine. V jedno dopoludnie sme s dedom v jeho garáži lúpali nazbierané lieskové orechy. Mali sme k tomu pustený Slovenský rozhlas, ktorého vysielanie bolo venované spomínaniu na vpád vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, ktorého výročie na vtedajší deň pripadalo. Dedo nebol spokojný s názorom, ktorý bol vo vysielaní prezentovaný, teda že to bol zločin a zrada, a oponoval mu svojím pohľadom na príchod zahraničných vojsk. Začal mi rozprávať, ako mu v roku 1956, keď vypukla protikomunistická revolúcia v Maďarsku, niekto ukázal v novinách fotku, dokumentujúcu priebeh týchto udalostí na maďarskom vidieku. Bola na nej nahá žena, popravená ohavným spôsobom, keď bolo jej telo napichnuté na hrubý kôl. Presne to by sa dialo aj u nás, v Giraltovciach, ak by v šesťdesiatom ôsmom roku Rusi nezakročili a komunizmus by padol, tvrdil mi. A na obhájenie svojho tvrdenia použil nasledujúcu historku, ktorej detaily vychádzajú z mojej fantázie, vyjadrujúc však presne tú istú pointu, ktorú ňou chcel vyjadriť dedo, keď mi ju povedal. Keď sa rozbehla kolektivizácia, jeho otec bol nútený odovzdať roľníckemu družstvu svojich 5 koní. Rovnako ako jeho dvaja susedia. V auguste ´68 však už družstvo nemalo koní 15, iba 10. „Kebi še malo vtedy rozpadnuc, ta takoj by šicke trojo ucekali po svoje kone. A co bi robili jak by ich tam bulo len dzešec? Ta bi še pozabajali jak bi še vadzili že koho kone su tam a koho pozdichali.“

 

Môj dedo nikdy nečítal romány Milana Kunderu, ani divadelné hry Václava Havla. Ak by ich ale aj čítal, a porozumel im, nedokázal by ich prijať. Všetky ich myšlienky by boli zatienené spomienkou na hrôzu, ktorú ucítil, keď hľadel na fotografiu poníženej a kruto popravenej ženy, a na obavy, ktoré v ňom vyvolávala predstava, že by sa jeho otec začal mlátiť so svojimi susedmi o kone.

 

Učebnice histórie a politológie poznajú definície komunizmu či fašizmu. Pravdou však je aj to, že existuje toľko komunizmov a fašizmov, koľko je ľudí, ktorí v nich veria a ktorí nimi pohŕdajú. Komunizmus môj je celkom odlišným od komunizmu môjho deda a vzdialenosť medzi nimi je aspoň taká obrovská, ako tá medzi mojimi dnešnými a niekdajšími predstavami o fungovaní Československa.

 

Ľudia bojujú za, a proti, režimom, myšlienkam a národom. Sú ochotní zomierať za vlasť a obetovať sa pre svoj domov. Tieto boje sú vyčerpávajúce, pretože to všetko sú len neuchopiteľné pojmy, ktoré si vysvetľujeme predstavami založenými na našich častokrát banálnych, naivných či klamlivých spomienkach a ilúziách. Našou najväčšou tragédiou preto napokon býva, keď podľahneme presvedčeniu o ich neomylnej pravdivosti a nepopierateľnosti.