Odberajte novinky z Jorsino

Ilustrácie: Freepik.com

© Copyright 2015 - 2017 Jorsino.com.

Koniec diskusie

Rozkvet nášho sveta bol postavený na demokratickom spoločenskom zriadení. Jeho piliermi boli sloboda trhu a sloboda jednotlivca. Potom, čo príchod a následky hospodárskej krízy spochybnili legitimitu tej prvej, označujúc systém fungovania trhu za nespravodlivý, pretože z jeho úspechov sa tešili najmä vyvolení, zatiaľ čo jeho zlyhania znášali bez rozdielu všetci, čo bol jav popisovaný ako privatizácia ziskov a socializácia strát, sa v poslednom dobe čoraz hlasnejšie ozývajú hlasy volajúce po obmedzení tej druhej, tvrdiac, že to, čo jeden považuje za svoje vyslobodenie, je pre iného obmedzením. Záver kombinácie takých úvah môže byť len jediný. Ak spochybníme piliere, o ktoré sa demokracia opiera, spochybníme tak demokraciu samotnú.

Foto: Juraj Ország

V priebehu desiatok posledných rokov sa snaha západnej spoločnosti o zrovnoprávnenie všetkých jej členov rozpínala do, v porovnaní s predchádzajúcimi storočiami, nebývalých rozmerov. Nepriepustný stavovský systém navždy zanikol a zákonné systémy sa stali univerzálnymi, neberúc vo svojej definícii ohľad na pôvod, rasu, pohlavie, spoločenské postavenie alebo majetok človeka. Kedysi najvyššia vrstva spoločnosti, aristokracia, na prvý pohľad splynula so všetkými ostatnými, čo ilustruje fakt, že všetci budúci európski panovníci budú synmi a dcérami plebejov.

 

Myšlienka vzájomnej tolerancie sa stala základnou podmienkou spolunažívania, čo nás priviedlo k presvedčeniu, že nikto nemôže byť nútení ukrývať, práve naopak, každý môže slobodne hlásať svoj názor, vierovyznanie, politické presvedčenie, či sexuálnu orientáciu, a v ich mene mu je povolené všetko, čo nie je zakázané. K tomu všetkému sa pridružil pokrok vo vede, v technike, a v medicíne, umožňujúci človeku manipulovať s atribútmi, nad ktorými vláda v dobách minulých prináležala náhode a osudu. Muži sa stávajú ženami a ženy mužmi, zatiaľ čo starí mladnú a škaredí opeknievajú. Tým, ktorí nechcú mať deti je dovolené nemať ich a tým, ktorí ich mať nemôžu je dovolené počať.

 

Proti rozpínaniu sa okruhu slobôd človeka namietajú ľudia, ktorí svoje argumenty stavajú na dvoch predpokladoch. Ten prvý je, že človek je tvor príliš slabý, zraniteľný a omylný na to, aby mohol byť pánom svojho osudu a nemôže ašpirovať na dosiahnutie šťastia inak, než ako súčasť celkov, ktoré ho prevyšujú a ktorých prikázaniami a vzorcami správania sa musí vo svojom živote riadiť, ako sú náboženstvo, národ, rasa a tradícia. Ten druhý zas dodáva, že človek v skutočnosti ani nemôže takéto celky opustiť, a jeho správanie preto bude vždy podmienené jeho príslušnosťou k nim a vzorcov v nich získaných sa nikdy nedokáže zbaviť. Z takých predpokladov následne vyplýva, že svet je rozdelený na množstvo táborov a ich vzájomný stret musí nevyhnutne vyústiť do konfliktu.

 

Bolo by však naivné domnievať sa, že myšlienka neustáleho konfliktu je súčasťou iba tých ideológií, ktoré veria v neprekonateľné rozdiely znemožňujúce vzájomné spolunažívanie.

 

Demokracia sa v priebehu 20. storočia stala, uprostred relatívnosti meniaceho sa sveta, pevným a nezameniteľným bodom v systéme morálnych hodnôt. Jej autorita vychádzala z premisy, že moc neprichádza zhora, ale zdola, a teda že neprináleží Bohu, ani panovníkovi, režimu, ani ideológii, ale ľudu a všetkým elementom, ktoré ho tvoria a ktoré sú schopné racionálnych rozhodnutí.

 

Každodenná prax nám prirodzene ukazuje, že Zem sa krúti príliš rýchlo na to, aby sme ako ľud mohli ašpirovať na univerzálny konsenzus. Pod zámienkou, že nie je možné vyhovieť všetkým, sa demokracia musela zmeniť na vládu väčšiny. Platnosť našich zákonov nemusí mať oporu v teológii, ani vo filozofii, ale v prvom rade v matematike. V demokratických krajinách vládnu politici, ktorí získajú nadpolovičnú väčšinu hlasov a navrhujú zákony, ktoré schvaľuje nadpolovičná väčšina v zákonodárnych zboroch. Vzniká tak priestor, kde jedna skupina môže nadradiť svoj svetonázor skupine menšej, čo je princíp, ktorý podmieňuje vznik obáv stojacich za všetkými na sile naberajúcimi xenofóbnymi hnutiami, majúcimi strach z možnosti, že sa pomer síl v spoločnosti zmení v ich neprospech. No to nie je všetko. Pod vplyvom takej definície sa totiž demokracia dostáva do konfliktu zároveň sama so sebou.

 

Na mestskom zastupiteľstve v jednom okresnom meste na juhu Slovenska sa debata o jednom z bodov programu naťahovala do tej miery, a vzďaľovala svojmu pôvodnému účelu a téme, až jeden z poslancov vstúpil do diskusie s nasledujúcim návrhom: „Žiadam, aby sme hlasovali o ukončení diskusie.“ Jeho návrh má dva rozmery.

 

V prvom rade znie taký výrok ako replika z jedného z najkrajších objavov postmodernej literatúry, absurdnej drámy. Mám pred očami divadelnú hru, v ktorej predseda parlamentu oznámi, že povstalci zajali prezidenta republiky a parlament musí do jednej hodiny schváliť ich požiadavky, inak ho popravia. Debata sa naťahuje a jeden poslanec preto navrhne, aby sa diskusia ukončila a pristúpilo sa k hlasovaniu. Akokoľvek ušľachtilý je v tej chvíli jeho zámer, každý z poslancov má v takom prípade právo oponovať mu a nič nevylučuje možnosť, že sa v sále následne rozbehne debata o opodstatnení spomínanej požiadavky a že bude celý parlament diskutovať o tom, či diskusiu zakáže. Keď sa napokon skutočne pristúpi k hlasovaniu, predseda parlamentu oznámi, že čas vypršal a prezident bude popravený bez toho, aby parlament stihol o požiadavkách povstalcov hlasovať.

 

Druhý rozmer je menej dramatický, a viac prozaický. V jednej eseji uverejnenej začiatkom januára v Denníku N opisoval istý novinár súčasnú politickú situáciu v Poľsku ako volenú diktatúru. Nie je však takýto výrok, ktorý sa tvári ako paradox, v skutočnosti nezmyslom? Môže byť vláda, ktorú si ľudia skutočne zvolili, vo voľbách kde mali na výber medzi viacerými možnosťami, označená za diktátorskú?

 

Od dôb stredoveku sa rôzni teológovia snažili zodpovedať otázku o paradoxe všemocnosti. Jedna z jej verzií znie: Môže Boh stvoriť teleso, ktoré bude tak ťažké, že on sám nebude schopný zodvihnúť ho? Otázka, ktorú nám kladie princíp fungovania našej demokracie by mohla byť nasledovná: Môže demokracia zakázať demokraciu? Ak si do parlamentu zvolíme zástupcov, ktorý vo svojom programe budú mať zákaz konania volieb, a ak parlament následne takýto zákon, nadpolovičnou, či dvojtretinovou väčšinou, ba dokonca jednohlasne, skutočne schváli, bude takéto rozhodnutie legitímne? Ak áno, v takej krajine už viac nebude vládnuť ľud. Ak nie, bude to znamenať presne to isté.

 

Mnoho veľkých diktatúr sa skutočne zrodilo v demokraciách. Tiež však platí, že k podpore väčšiny spoločnosti sa takéto režimy vždy len priblížili, nikdy ju však celkom nezískali. V pamätných nemeckých voľbách v roku 1933 získala Hitlerova NSDAP dokopy len 43% všetkých hlasov. Za komunistov hlasovala v povojnových voľbách v Československu len jedna tretina voličov. A Francov prevrat v Španielsku vypukol niekoľko mesiacov potom, čo koalícia ľavicových strán s prehľadom zvíťazila v parlamentných voľbách. Diktatúry, ktoré v jednotlivých štátoch zaviedli, museli byť napokon vybojované vojnou, silou, terorom, zastrašovaním odporcov a ohýbaním platných zákonov.

 

Politický vývoj posledných mesiacov bol prekvapivý a neočakávaný. Kto by si v januári stavil na to, že Kotleba a Kollár sa dostanú do parlamentu, Trump do Bieleho domu a Británia vystúpi z Európskej únie, bol by v tej chvíli považovaný za šialenca, no nakoniec by zarobil obrovský balík peňazí. V povolebných diskusiách nevychádzali analytici z údivu nad tým, ako sa masy ľudí prikláňali k rozhodnutiam, ktoré zlyhávali v konfrontáciách s prísne racionálnym uvažovaním. Bolo však naivné myslieť si, že v politickom boji vyhráva ten, kto má pravdu. Masy ľudí sa totiž rozhodujú najmä na základe toho, kto si získa ich dôveru.

 

Z roku 2016 má šancu vstúpiť do dejín niekoľko výrokov. Z politiky domácej by som za kľúčový označil ten, ktorý predniesol v povolebnom štúdiu komerčnej televízie predseda ĽSNS, keď vo svojej úvodnej reči, hneď po tom, čo sa zavďačil svojim voličom, ďakoval za svoj úspech: „...Pánu Bohu, pretože bez Pána Boha je všetko úplne márne, a naopak, s ním je všetko možné.“ Z politky zahraničnej považujem zasa za najdôležitejší prejav Donalda Trumpa, v ktorom dospel k záveru, že aj ak by uprostred newyorskej Piatej avenue vytiahol zbraň a zastrelil človeka, nestratil by žiadnych voličov. Je možné, že tieto výroky prorokujú, akým smerom sa náš svet v najbližších rokoch bude uberať.

 

Pod dojmov obáv z budúcnosti, a znechutenia z minulosti, sa čoraz viac ľudí odvracia od autorít, ktorých sila bola postavená na ich argumentoch a prikláňa sa k vodcom, u ktorých si najviac cení to, že im môže veriť, a teda, bezpodmienečne dôverovať. Je otázne, čo sa stane, až niektorý politik začne strieľať na ulici ľudí a ťažko povedať ako bude vyzerať parlament, o ktorého zložení rozhodne boh, obzvlášť ak to bude ten boh, v ktorého verí Marián Kotleba, ktorý je bohom krutým a nemilosrdným.

 

Ak chce demokracia naďalej vládnuť, musí bezpodmienečne dokázať, že je schopná byť systémom, v ktorom sa menšina nemusí obávať väčšiny a väčšina menšiny, pretože tá im obom zabezpečí právo na diskusiu, diskusiu v ktorej si budú môcť navzájom dôverovať. Novinár Peter Schutz raz v relácii Štefana Hríba vyhlásil, že všetci politici sú skorumpovaní a treba voliť tých, ktorí budú aspoň schopní napomôcť k ekonomickému progresu krajiny. Ukázalo sa však, že tak trpký cynizmus je nestráviteľný a demokracia, ktorá svoju morálnosť len predstiera, je odsúdená k pádu.

 

Slobodu môžeme stratiť a nadobudnúť, vzdať sa jej alebo ju znovu získať. Demokracia nie je zárukou slobody. Je však možnosťou o slobodu neustále bojovať.