Keď padajú lietadlá a návody na šťastie nefungujú

Pred viac ako mesiacom som v Roskilde videla padať lietadlo. Zatiaľ čo mne sa rozbúšilo srdce a takmer mi vypadol tanier z rúk, obďaleč stojaci chlapec sa zmohol len na krátke úsmevné „o-ou“. V tom momente som nevedela, či len chybne reaguje na podnety okolo, alebo či niečo uniklo mne a padajúce lietadlo by vo mne nemalo vzbudzovať žiadnu paniku. Očividne však išlo len o leteckú show, o ktorej som nemala ani potuchy a tak mi nesmierne odľahlo.

Príspevky o letných zážitkoch, tak ako samotné leto, sú už za nami, no ja som si už dlho mädlila ruky na tento článok a hádam sa mi ho už aj podarilo dopísať. Posledný rok vysokej ani nečakal, kým mu otvorím dvere, a bez klopania vošiel. Letné príhody sú preto teraz už len nostalgickým obrazom v pozadí mojej pamäte. Namiesto hľadania nocľahov a sedenia vo vlaku, autobuse či na letisku teraz sedím nad článkami, knihami, žurnálmi, hľadám vhodné slová, teórie, metódy a všetkému sa snažím dať zmysel. Ale v tom je škola podobná cestovaniu.

 

Obe aktivity totiž skrývajú niečo, čo všetci chceme objaviť, no zároveň nám umožňujú i niečo stratiť. Samozrejme, hovorím len za seba, keď tvrdím, že obe mi pomáhajú zbaviť sa predsudkov, nachádzať priateľstvá a učiť sa, že pochopiť svet je ťažšie, než človek chce.

 

Príbeh s padajúcim lietadlom mi na niekoľko dní sťažil radosť z posledného tohtoročného výletu. Okrem toho, že spomenutý výlet bol úplne nepremyslený, na chvíľu sa stal i malou nočnou morou. Avšak tento článok je dôkazom, že všetko nakoniec dopadlo dobre.

 

Počas takmer dvojhodinového letu do Edinburghu v posledný augustový týždeň som sa začítala do skvelého výtlačku dánskych novín písaných v angličtine. Rozhovor s dánskym spisovateľom Svendom Brinkmannom o self-help literatúre a jej chybách mi nepripadal nijako výnimočne dôležitý, no po návrate domov som si uvedomila, že predsa len mi poskytol materiál na sebareflexiu.

A to z jedného dôvodu: keď som sa rozhodla cestovať toto leto sama, robila som to, okrem iného, preto, aby som si dokázala, že samota neznamená smútok, osamelosť a nudu. A samozrejme sa mi to aj podarilo; samota mala dokonca katarzný účinok. No ani na jednej z ciest som v skutočnosti nebola sama. Kdekoľvek som šla, akokoľvek som sa snažila vzdialiť sa od davu, vždy som sa nakoniec ocitla v spoločnosti ľudí. A hoci som to v prvom rade vnímala ako sklamanie, to, čo som týmito zblíženiami získala, je neoceniteľné.

 

Hoci nesúhlasím so všetkými bodmi Brinkmannovho návodu ako si „privodiť“ spokojný život, jeho kritika modernej spoločnosti, ktorá je zodpovedná za to množstvo problémov, ktoré sa self-help literatúra snaží vyriešiť, je mi blízka. Najviac si cením jeho tvrdenie, že vzďaľovať sa od ľudí, od sveta, nie je cestou, ako nájsť svoju podstatu, ako v sebe zakoreniť šťastie. Aby človek pochopil, aby sa našiel, aby spoznal šťastie, ale i pochopil krutú tvár sveta, potrebuje mu načúvať, neutekať od neho. Keď sa pozerám späť na horúce letné dni, plynúce rýchlejšie, než si človek chce pripustiť, som šťastná, že som sa svetu neuzavrela. Každému prajem zažiť ten pocit, keď obetuje chvíľu, ktorú si prial stráviť sám, niekomu, koho síce nepozná, no kto mu nakoniec prinesie toľko svetla do života.

 

Ďakujem preto sama sebe, že som v sebe našla tú silu neodcudziť sa svetu úplne. A ďakujem i všetkým ľuďom, ktorých som počas svojich ciest stretla, ktorí za mnou znova prišli, ktorých som stretla náhodne, ktorých už nikdy nestretnem. Takýmto spôsobom kultúrne strety nielen študujem, ale i zažívam: a vo všetkých nachádzam ľudskosť.