Internetová zlodejina

O tom , že väčšina ľudí netuší, ako veci okolo nich fungujú, som už písal. Pochopiteľne som využil príklady mne osobne blízke. Počítače, chladničku aj internet. O tom, že internet nie je zrovna prívetivé miesto som, myslím, ešte nepísal a ani dnes sa nechystám. Je celkom jasné, že príliš veľká sloboda prejavu spolu s pocitom anonymity nevytvárajú vhodnú kombináciu. Čo ma však počas posledných rokov neraz dosť zaskočilo je fakt, že okrem technickej stránky fungovania internetu ľudia nerozumejú ani stránke etickej, morálnej či právnej.

Všetko, čo je na internete, pôsobí veľmi dostupným dojmom. V podstate preto, že to dostupné je. Skutočnosť, že je niečo dostupné však nemusí nutne znamenať, že sa na to nevzťahujú pravidlá, že neexistuje majiteľ, autor, alebo že si s tým môže robiť kto chce, čo chce.

 

Online svet nie je zase až tak veľmi odlišný od reálneho sveta. Na ulici, v škole, v práci či v obchode sa povaľuje obrovské množstvo vecí, no nikto si ich len tak neberie. (Aspoň to na chvíľu predpokladajme. Dostaneme sa k tomu neskôr.) Každý už od malička vie, že aj keď sú všetky tieto veci dostupné, nemôže si ich jednoducho zobrať a narábať s nimi ako sa mu zachce.

 

Veci na uliciach či v obchodoch si neprivlastňujeme, lebo vieme, že patria niekomu inému, respektíve, že za nich musíme najprv zaplatiť. To všetci vedia a všetci z toho vychádzajú. Ja sám som niekedy podvedome predpokladal, že podobný záver sa dá vyvodiť aj v súvislosti s virtuálnymi produktmi, alebo trebárs s autorským právom. Neskôr, keď som pracoval na rôznych internetových projektoch pre ľudí viac či menej zdatných v oblasti moderných technológií som pochopil, že realita je iná.

 

Stretol som sa s ľuďmi, ktorí boli zjavne zaskočení, keď som ich oboznámil s tým, že nemôžu jednoducho použiť akúkoľvek fotku, ktorú našli na internete, ako pozadie svojej web stránky. Stretol som sa aj s inými, ktorí aj napriek tomu, že boli s týmto faktom oboznámení, trvali na tom, že chcú použiť obrázky, ktoré si „požičali“. Napríklad od konkurencie. V tomto prípade bolo však najzaujímavejšie, keď potom tá istá osoba chcela zabezpečiť svoju stránku (s „požičanými“ obrázkami) pred tým, aby ich niekto mohol odtiaľ skopírovať.

 

Samozrejme, existuje veľmi dobrý dôvod na to, že vo vreckách nosíme tučné zväzky kľúčov, že v obchodoch máme zabezpečovacie zariadenia a všade stále viac bezpečnostných kamier. Na predpoklad z druhého odseku sa nedá spoliehať. Je to už tiež fakt. Rovnako ako to, že keby každý dodržiaval pravidlá, etické, morálne, alebo právne, nič z toho by sme nepotrebovali.

 

Ako už mnohí diskutovali, nelegálne užívanie a kopírovanie digitálneho obsahu sa líši od fyzických krádeží. Jedným z tých rozumnejších argumentov, o ktorých som sa dočítal je argument od človeka, ktorý sám zbohatol na virtuálnom produkte, Markusa Perssona (Mojang). Rodák z mnou obývanej krajiny tvrdí, že internetové pirátstvo nie je krádežou a to z jednoduchého dôvodu. Pôvodná (ukradnutá) vec nezmizne. „Ak skopírujete hru, je ich na svete jednoducho viac“ – vyjadril sa raz zakladateľ hry, 70% hráčov ktorej tvorili ľudia využívajúci nelegálne kópie.

 

Podľa mňa existuje viacero dôvodov, prečo je neoprávnené používanie digitálneho obsahu také populárne. Jeden z nich poznajú všetci. Je to jednoduchosť s akou sa k týmto veciam dá dostať. Sú však aj dôvody, ktoré nie sú také očividné. Napríklad fakt, že pri tom ako kradnete nový filmový hit z internetu vás nikto nevidí. Neexistuje tiež v podstate žiadne riziko, že sa to nepodarí a že vás za to niekto potrestá. S tým súvisí aj ďalší dôvod. Takéto činy sú sociálne akceptované prakticky bez výhrad. Keď poviete hoci aj niekomu neznámemu, že ste si včera stiahli dva filmy a pár pesničiek z internetu, nebude vás odsudzovať tak, ako by to pravdepodobne urobil, keby ste mu povedali, že ste vošli do Tesca a pri pokladni skryli pár cédečiek pod kabát.

 

Nemôže sa teda stať, že vás pri pokladni chytí ochrankár v malom obleku a slnečných okuliaroch a možno desiatky ľudí naokolo uvidia, že ste sa snažili niečo ukradnúť. To je pravdepodobne niečo, čo od podobných činov odradí viac ľudí ako pokuty v mne neznámej výške či iné tresty vyplývajúce zo zákona. Dali by sa menovať aj ďalšie faktory, ktoré robia z fyzických krádeží morálne komplikovanejší čin, ako je nepovolené využívanie vecí dostupných na internete. Okrádanie osoby, na ktorú sa pozeráte s rizikom toho, že vás ďalší odhalia a zažijete spoločenské odsúdenie je rozhodne väčšou prekážkou ako nutnosť párkrát kliknúť myšou.

 

To všetko môže byť pravda. No vecou, ktorá ma stále fascinuje najviac je fakt, že množstvo ľudí si ani len neuvedomuje, že to čo robí je nesprávne, nieto ešte nezákonné. Nevedomosť síce neospravedlňuje, ale vedomosť by v tomto prípade, podľa môjho názoru, mohla mať na veci pozitívny vplyv.