Odberajte novinky z Jorsino

Ilustrácie: Freepik.com

© Copyright 2015 - 2017 Jorsino.com.

Iné svety

Je tomu už rok odkedy sa na slovenskej politickej scéne adaptujeme na nový fenomén. Je ním prítomnosť “antisystémového zoskupenia”, ktoré nastúpilo s ambíciou ukončiť diskusiu, pretože ono už pravdu našlo a je pripravené konať. “Demokracia je diskusia,” povedal T.G. Masaryk. Povedal to v čase, kedy ešte neexistoval internet ani Facebook. Avšak v čase, keď už existovali zoskupenia a strany, ktoré si chceli z diskusie spraviť monológ a z demokracie diktatúru. Dvom z nich sa to aj podarilo.

Foto: Juraj Paľa

Od príchodu sociálnych sietí a internetu žijeme definitívne v dobe virtuálnej komunikácie. Táto forma má svoje prísne špecifiká, ako relatívna anonymita, otvorenosť a expresívnosť. V internetových diskusiách nie je náročné vysloviť svoj fundovaný názor z pohodlia domu, bytu v podkroví, čakárne na stanici. Vzniká tak kvázi Aj múdry schybí-efekt, kedy ľudia, ktorí by sa za normálnych okolností vo svete masmédií nedostali ku slovu dostanú priestor. Odrazu je tu pre každého celý svet ochotný vypočuť jeho sťažnosti, názory a problémy, už to nie je len partia kamarátov v krčme alebo tribúna na futbalovom štadióne.

 

Na Facebooku sa bariéry sa nekladú, nikto ma nevidí, nemôže ma za to potrestať, môžem si napísať a hovoriť čo chcem, pretože mám tzv. slobodu slova. Bez ohľadu na znalosti z danej oblasti, schopnosti sa vyjadrovať a ovládať pravidlá gramatiky a jazyka. Sociálne siete sú tak skutočným demokratickým nástrojom otvárajúcim priestor masám, skutočným “classes populaire”, nielen vrstve vyvolených. Vyvstáva tak otázka ako a kam má smerovať diskusia s príchodom tohto fenoménu? Moja vlastná skúsenosť z komunikácie s priaznivcami tejto skupiny pochádza z niekoľkých debát, ktorých som sa dobrovoľne zúčastnil na populárnej stránke. Ich vývoj by som vo všeobecnosti opísal nasledujúco.

 

Prvou fázou je prudký, agresívny útok tých najdrsnejších jedincov. Začína sa to ostrým osočením typu “ty chytry ko***” s nenávistným komentárom “ty mas dobre vymyty mozok”, ktorý sa končí metafyzickým antiutopickým konštatovaním o Európe a svete “o chvilu vsetci pojdeme aj tak do*** s celou EU”. Ak zachováte chladný tón, zopakujete svoj argument, oslovíte prítomných zmierlivým tónom, tak tých najprostejších to otupí a omrzí ich pokračovať, prípadne tých flexibilnejších prinúti zmeniť rétoriku. Odrazu sa musia prinútiť rozmýšľať a vyhľadať prepracovanejší argument ako “všetci ste k****”.

 

Prichádza fáza vyjednávania, kde sa do debaty zapoja fundovanejší jedinci, ktorí majú väčšiu znalosť v tématike. Témy sú rôzne, ale dominuje EÚ, Rómovia, islam, kapitalizmus. Taktiež gramatická a jazyková úroveň stúpa. Pribúdajú mäkčene a ubúdajú vulgarizmy. Zapájajú sa už aj skúsení občania po zásahu vyštudovanej mládeže. “Ja som pracoval v kožiarskom závode 20 rokov a išli sme naplno, keď ju kúpil investor zo západu do 2 rokov ho zatvorili.” V tejto fáze je možné konštruovať istý druh argumentácie a ak zotrváme pri faktoch bez emócií tak je možné tu chvíľu zotrvať. “Chcete povedať, že Slovensko nedostáva z rozpočtu EÚ viac ako prispieva?” alebo “To znamená, že rómske deti nemajú rovnaké práva ako všetci?” Otázky tohto druhu môžu diskusiu rozvinúť alebo aj naopak.

 

A tak prichádza tretia fáza. Je to fáza apatie, diskusia pomaly uberá na rytme, odpovede trvajú dlhšie, môžu to byť dni, ale aj týždne. Oponenti pomaly strácajú záujem a buď to so znechutením odchádzajú, mierne rozladení vo svojich názoroch, avšak zväčša skôr utvrdení a istí vo svojom presvedčení, vyhýbajúc sa odpovedi, na ktorú už nenachádzajú odpoveď bez toho aby uznali svoje odmietanie všeobecných ľudských práv a demokracie.

 

V mojej skúsenosti som to bol teda zväčša nakoniec ja, kto mal posledné slovo, ale bola to skôr len nezodpovedaná otázka. Avšak je to víťazstvo? Viacero ľudí už sa ma pýtalo či to stojí za to. Pravda, s niektorými ľuďmi nie je možné diskutovať, avšak na druhej strane, nie je nič nebezpečnejšie ako sa izolovať vo svojich svetoch. V momentoch kedy komentáre kritikov strany dostanú väčšiu podporu, prípadne predčia množstvo nenávistných komentárov, tak je to aspoň malá výhra a známka nádeje. Medzi voličmi strany sa črtajú tí skutočne presvedčení, inklinujúci k fašizmu a nacizmu, ale potom len tí, ktorých problémy niekto po prvý raz počúva, s príliš veľkou dávkou pochopenia by sme ich mohli opísať ako dav ľudí “nevypočutých”. Mojim cieľom je aspoň sčasti ich pochopiť, vypočuť si argumenty, nebýva to často, ale nájdu sa v nich aj konštruktívnejšie názory. Totižto hlas každého má zatiaľ stále rovnakú váhu bez ohľadu na jeho názory a presvedčenia. Zapojiť ich do diskusie za určitých pravidiel a podmienok môže byť jediný spôsob ako ich naštrbiť v presvedčení. Teraz sme členmi novej diskusie všetci a diskusia je základom demokracie.