Identita

Sledujúc v jeden nedeľný večer zápas svojho obľúbeného futbalového klubu v jednom neveľkom bare, som nemohol prepočuť dialóg, ktorý viedol barman s jedným zo svojich stálych zákazníkov, a v ktorom mu vysvetľoval, prečo je o titule v španielskej lige už dávno rozhodnuté, prečo sú výsledky Realu Madrid tak tragické, prečo sa Atlético zosype, keď Diego Simeone odíde trénovať niektorý z bohatých anglických klubov, a prečo Barcelona neohrozene kraľuje ligovej tabuľke.

„Ale mne je to koniec koncov všetko jedno,“ zakončil svoj prejav, „mňa futbal nezaujíma.“

„Tak prečo o ňom stále rozprávaš?“ oponoval mu jeho zákazník so smiechom.

„Aby som nasral fanúšikov Realu. Pravda je však taká, že nerozumiem ako môže niekoho priťahovať pohľad na dvadsaťdva chlapíkov naháňajúcich sa za jednou loptou.“

 

Voľnočasové záujmy bývajú rôznorodé. Niekto obľubuje metalovú hudbu, iný zas (ako hovorieval môj stredoškolský spolužiak) rád vyšíva a nakladá uhorky. Svoje preferencie nemusí nikto vysvetľovať ani obhajovať, rovnako ako nie je potrebné aby sa snažil presvedčiť tých, ktorým je ľahostajná činnosť, ktorú nadovšetko miluje, aby svoj názor na ňu zmenili. A priam nežiadúce je, aby sa niekto pokúšal o činnosť celkom opačnú, teda o diskreditáciu objektu, ktorý on sám na rozdiel od ostatných nepovažuje za dôstojný či príťažlivý. Obzvlášť ak sa pri tom uchýli k argumentu, ktorý skôr než uznanie, vyvoláva úsmev na tvári.

 

Dvadsaťdva chlapíkov naháňajúcich sa za loptou. Bolo by zaujímavé uplatniť rovnaký postup pri opise mnohých ďalších ľudských činností. A povedať, matematika, to je písanie číslic a kreslenie úsečiek na kancelársky papier. Chémia miešanie farebných vodičiek v skúmavkách. Informatika ťukanie do klávesnice a pozeranie do obrazovky monitora. Zdá sa byť jasné, že každá činnosť sa predstavená suchým opisom jej realizácie javí byť debilitou. Argument o dvadsiatich dvoch chlapíkoch je nepravdivý, pretože pri opise reality nerešpektuje jej kontinuitu, teda fakt že všetky javy majú svoje príčiny aj svoje následky. Napriek tomu však barman z tohto článku nie je jediným, ktorý sa k nemu utieka. Milióny ľudí sa vyhlasujú za futbalových fanúšikov a víkend za víkendom kľajú, keď futbalový klub, ktorý označujú za svoj, prehráva, a jasajú, keď zvíťazí. A ďalšie milióny sa im posmievajú, nerozumejúc ako niekoho môže trápiť, že ľudia, ktorých nikdy v živote nestretol, dali menej gólov než iní, ktorých nikdy v živote nespozná.

 

Posmievať sa futbalový fanúšikom za to, že vychádzajú z brán futbalových štadiónov a kričia: „Vyhrali sme!“ hoci do zápasu vôbec nezasiahli, sa zdá byť oprávnené. Nikto nemôže obviňovať z podobného sebaklamu fanúšikov hudby alebo divadla. Tí totiž nevychádzajú z koncertnej sály či z divadelného hľadiska hulákajúc: „Ako dobre sme to zaspievali!“ Či: „Akú dobrú komédiu sme to napísali.“

 

To však nie je celkom pravda. Mnohí si zrejme všimli, že po skončení poslednej oscarovej noci sa medzi novinovými titulkami objavil nasledujúci, ktorý, upozorňujúc na úspech filmu Saulov syn režiséra Lászla Nemesa, tvrdil: Maďarsko získalo Oscara.

 

Mnohí potmehúdi by mohli označiť tieto akty kolektívneho privlastňovania za snahu o prisvojenie si časti úspechu talentovaných jedincov ľuďmi, ktorí sa nedokážu vymaniť z vlastnej priemernosti. Takýto záver by však bol omylný. Človek je schopný považovať za svoje tak triumfy, ako aj porážky ľudí, s ktorými sa dokáže zaradiť do priečinka definovaného tým istým vzťahovým prídavným menom: slovenský a európsky, konzervatívny a liberálny, buržoázny a proletársky, košický a bratislavský.

 

V istom období svojho života som si nebol istý, či rozumiem tomu, ako môže niekto vyhlasovať, že sa cíti byť hrdým na to, že je príslušníkom istého národa, alebo na to, že sa narodil, či vyrastal, na území ľubovoľného mesta alebo obce. Som pyšný na to, že som Slovák, počúval som, a znelo mi to ako veta: Som pyšný na to, že mám hnedé oči, či dokonca ako veta: Som pyšný na to, že ma odsúdil na osem rokov nepodmienečne. Pýcha na fakt, o ktorý sa jeho nositeľ nijako nepričinil, ale ktorý mu bol prisúdený, sa mi zdala byť neopodstatnenou a nezmyselnou. Moje závery však nevychádzali z mojej prezieravosti, ale práve naopak, z mojej ignorancie.

 

Dostávajúc sa do dennodennej konfrontácie s tisícmi jemu podobnými, vyvoláva v človeku zúfalstvo predstava, že by splynul do jednoliatej ľudskej masy, v ktorej by celkom zanikla opodstatnenosť jeho vôle po autonómnej existencii, oprávnenej napĺňať požiadavky, ktoré kladie na život. A tak v snahe nájsť si svoje miesto v spoločnosti hľadá spôsob, ako sa od nej odlíšiť. Definuje sa stotožňovaním s tým, čo ho priťahuje a vyhraňovaním sa voči tomu, čo ho odpudzuje. Túži po svojej identite.

 

Človek sa v živote niečím stal, niečím sa stať chce a niečím sa stať môže. A ku každému jednému z týchto prejavov osudu a vôle môže nadobudnúť postoj, nezávislý od ostatných, pričom tento postoj je od identity celkom závislý a zároveň ju v mnohých ohľadoch prekonáva. Azda najzreteľnejšie práve v tom, že vo svete nie sme posudzovaní podľa toho, akú identitu máme, ale podľa toho, ako k nej pristupujeme.

 

Nie je nutné aby ten, kto futbalu nevenuje pozornosť, po prečítaní tohto článku začal zisťovať kto, alebo čo, je Diego Simeone. Futbal nie je jedinou vecou na svete, pre ktorú sa oplatí žiť. Zároveň je však pravda, že sú ľudia, ktorí tvrdia, že je pre nich dôležitejší ako život samotný. A táto ich domnienka nepredstavuje stroskotanie zdravého rozumu. Zástupy ľudí sa stotožňujú s národmi a s ideológiami, s osobnosťami a s literárnymi postavami, s víťazmi a s padlými anjelmi z rovnakého dôvodu, z akého sa stotožňujú s futbalovými klubmi. Akt ich stotožnenia nie je ničím iným, ako vyjadrením túžby po dosiahnutí jedinečnosti a po prekonaní strachu zo zabudnutia. Futbal napriek tomu zostáva len hrou, avšak hrou najvášnivejšou zo všetkých. Hrou identít.