Humánne a humanitne

Tento príspevok s cestovaním veľa spoločného nemá. Dlhých chvíľ sa mi naskytá veľa a tak sa zamýšľam nad zmyslom veci nezmyselných. Alebo zmysluplných. Závisí to od toho, kto sa na to ako pozerá. Posledné týždne ma zamestnáva myšlienka, čo je vlastne cieľom univerzity. Presnejšie, čo je cieľom mojich štúdií. Svoje úvahy som sa rozhodla zhmotniť nie aby som poučovala alebo osvecovala (to nie je v mojich silách), ale skôr aby som zistila, či vôbec existujú odpovede na moje otázky.

 

Pred dvoma týždňami nás jeden z profesorov angličtiny uvítal nezvyčajne vážne. Hodina „Angličtiny okolo sveta“ je samozrejme, vecou vážnou, no nikdy sa nenesie v podobnom duchu. Správa, ktorú priniesol, nás všetkých pobúrila. RUC, naša univerzita, oznámila profesorom z odboru angličtiny, že štyria z nich dostanú telefonát, ktorým sa zruší ich kontrakt so školou. Dôvod tohto rozhodnutia ma priniesol späť k mojim úvahám. Škola sa riadi štatistikami, podľa ktorých sa študenti humanitných vied len veľmi ťažko uplatňujú v reálnych podmienkach. Už minulý rok sme dostali email, v ktorom nám bolo oznámené, že po stretnutiach s ministrom školstva sa škola rozhodla znížiť počet študentov humanitných a sociálnych vied o viac než stovku (presnejšie 180). Mňa sa tento nový zákon už netýka, takže si neúfam, no naozaj sa zamýšľam nad dôvodmi, ktoré k takýmto rozhodnutiam vedú.

Je pravda, že o štatistikách o školstve a trhu práce toho veľa neviem. Viac ma ale zaujímajú argumenty stojace za týmito krokmi. Alebo teda celková idea školstva. My všetci, ktorí študujeme, tak robíme preto, aby sme si zabezpečili lepšiu budúcnosť. Aby sme zabezpečili naše rodiny, a poprípade pomohli niekomu inému. Kde je však ušľachtilosť univerzitného vzdelávania?

 

Hoci správa od môjho profesora ma pobúrila, dôvody, ktoré nám predniesol, štatistiky, ktoré citoval, ma až tak neprekvapili. Len mi to pripomenulo frázy ako „s takým vzdelaním ťa nič veľké nečaká“, ktoré som počúvala od môjho otca už odmala. Na jednej strane zraňujúce, na druhej strane – čo ťa nezabije, to ťa posilní. Tak ako mnoho iných detí som i ja veľmi skoro podľahla čaru histórie. Začalo to rozprávkami o starovekom Egypte, ktoré prerástli do obrovského archeologického sna. Encyklopédie boli mojimi najväčšími radosťami. Stále som sa tešila na príliv nových informácii, ktoré by uniesli moju zvedavú myseľ do diaľav. Archeológie som sa nakoniec vzdala, no zvedavosť a radosť z učenia ma nikdy neopustili. Ani po trinástich rokoch v slovenských školách.

 

Varovania, ktoré som tak často počúvala (musím ale poznamenať, že zvyšok mojej rodiny ma vždy veľmi podporoval), sa u mňa hlboko usadili. Ale nespôsobujú mi bolesť. Skôr odzrkadľujú to, čo vidím, okolo seba. Strach z neistoty, zo zbytočnosti, z predčasne pokazeného života. A všetko kvôli tomu, že niekto nasleduje svoj sen.

 

Keď som sa ešte na strednej škole rozhliadala po vhodných vysokoškolských programoch, nebola som si veľmi istá tým, čo by som presne chcel študovať. Neviem to tak úplne ani teraz. Samozrejme, históriu, no okruh mojich záujmov sa neustále zväčšuje a budúcnosť so sebou prináša veľa možností, ktoré ale vyžadujú rozličné vzdelanie, skúsenosti. Niekedy sa zamýšľam nad tým, či humanitné vedy boli tým správnym výberom. Najmä keď počúvam, že je to program „stratených“ alebo „pomýlených“. Chápem, že je to príliš široký pojem a mnohých to privádza k záverom, že to jednoducho nemôže fungovať či mať nejaký zmysel. Dovolím si tvrdiť, že to nie je pravda. Navyše, čo je zlé na tom, keď si niekto jednoducho nie je istý tým, čo chce? Koniec koncov, mám 21 rokov. V takom veku nik nie je úplne presvedčený o správnosti svojho výberu.

 

No späť k môjmu štúdiu. Hoci momentálne mám už konkrétne zameranie – angličtinu a kultúrne štúdia, prvý ročník bol akýmsi úvodom do štúdií o ľudskej kultúre a spoločnosti – do teórií a metód filozofie, sociológie, pedagogiky, psychológie, literárnych vied, semiotiky, teórií filmu, médií a jazyka, histórie, antropológie, a kultúry. Netreba sa nechať oklamať dlhým zoznamom; aj napriek tomu, že dva semestre sú príliš krátke na to, aby sme sa prepracovali hlbšie do jednotlivých vied, všetci profesori dokázali zaujať a priniesť skvelý súhrn toho najdôležitejšieho a diskutovať o vážnych otázkach, ktoré každého z nás posunuli ďalej a zanechali o niečo múdrejších.

 

Je pre mňa zvláštne, že sa na toto štúdium často pozerá zhora. Že je tak odcudzované. Samozrejme, ani môj názor nie je úplne objektívny, no ako jeden z tých „pomýlených“ ľudí si myslím, že mám akési právo obhájiť tento študijný program. Moja pointa sa zakladá na rozpore medzi osobnou vierou a všeobecne prijímaným názorom, že škola je len prostriedkom k získaniu ekonomicky výhodnejšej budúcnosti. Je mi jasné, alebo teda verím, že nie každý s týmto súhlasí – a teda rovnako ako ja, vidí vzdelávanie ako osobnostne obohacujúci proces, ktorý vedie k väčšiemu porozumeniu nielen samých seba, ale i zvyšku ľudí obývajúcich túto planétu.

 

Humanitné samozrejme nie je to isté ako humánne. Študovať humanitné vedy neznamená, že človek je automaticky filantrop. No vo svojich úvahách sa stále vraciam k témam, k diskusiám, k otázkam, s ktorými prichádzame my, študenti, a tými, ktorými nás trápia naši profesori, a ich záverom je vždy to, že nás vedú nielen ku skvelým akademickým výsledkom, ale aj k väčšej snahe pochopiť a porozumieť, tolerovať a rešpektovať, byť kritickými a konštruktívne sa postaviť k problémom. A to si ja vážim viac, ako čokoľvek iné. Preto ma mrzí, keď sa prikladá väčšia váha štatistikám o tom, s akými šancami opúšťajú študenti školu, než tomu, akými ľuďmi sa stali, či s akým nadšením a energiou môžu prispieť k lepšiemu chodu planéty. Čo tak zvážiť obe možnosti rovnakým metrom?