Hmla

Naša budúcnosť leží pred nami ukrytá v hmle a my len s námahou rozoznávame jej obrysy, dedukujúc na základe našich očakávaní, aké objekty sa pod nimi črtajú. Až potom, čo sa do nej sami ponoríme a uvidíme ich z tesnej blízkosti, zistíme, že naše predpoklady boli celkom chybné, nie však preto, že by sme podliehali sebaklamom, ako skôr preto, že sa skutočnosťou stávajú možnosti, ktoré sme si nedokázali ani len predstaviť. Príčinou nášho zlyhania pri tom nie je nedostatok fantázie, ale fakt, že máme tendenciu preceňovať jej možnosti. Hypoteticky si je každý jeden z nás schopný predstaviť akýkoľvek obraz, ktorého podoba je opísateľná ľudskou rečou v momentoch predchádzajúcich, alebo nasledujúcich jeho vzniku. Prakticky však žijeme len v hraniciach toho, čo už poznáme a čo nám je blízke, a až vtedy keď sa hmla rozplynie, keď pricestujeme po prvýkrát na celkom neznáme miesto a rozhliadneme sa okolo seba, si uvedomíme, že naša predstavivosť je celkom neskúsená a márnivá ako začínajúci gymnazista, zúfalo túžiaci po impulzoch, ktoré mu umožnia prekonať sivosť všednosti a nudu pracovných dní.

Foto: Jaroslav Paľa

Vo filme Woodyho Allena Manhattan predchádza absolútnemu vyvrcholeniu deja moment, keď hlavná postava, strádajúc tak pri písaní svojho románu, ako aj vo svojom citovom živote, nahráva svoje myšlienkové pochody na diktafón a rozhodne sa vymenovať zoznam vecí, pre ktoré stojí za to žiť. Citová výchova od Flauberta, Zátišie s jablkami a hruškami od Cézanna, švédske filmy, Marlon Brando a Frank Sinatra, spomína medzi inými. Na možnosti zredukovať ďalekosiahle myšlienkové pochody do prehľadného zoznamu položiek, pripomínajúcemu účtenku zo supermarketu je nepochybne niečo odzbrojujúce a príťažlivé. Jedna španielska spisovateľka sa vo svojom novinovom článku pozastavovala nad tým, že zoznam z Allenovho filmu nie je nič viac ako priemerný, zodpovedne vyplnený profil na sociálnej sieti. Prirodzene, čaro týchto profilov spočíva práve v možnosti zjednodušiť komplikovanú existenciu na stručný súbor kľúčových charakteristík.

 

Nemajúc v prvej chvíli ambíciu ho publikovať, z dlhej chvíle som svojho času vytvoril podobný zoznam, odpovedajúc si na otázku, prečo som sa vlastne v istom momente rozhodol spojiť svoj život so štúdiom španielskej literatúry. Jeho forma bola približne nasledovná: román Hmla od Miguela Unamuna, dráma Svetlá bohémy od Valle Inclána, zvuk mávania vejárov v Dome Bernardy Alby od Lorcu, monológ princa Žigmunda v hre Život je sen od Calderóna, sonet Lo fatal od Rubéna Daría, hodiny literatúry v 5.ročníku gymnázia, a napokon, skladby Paca Ibañéza.

 

Spomínam si aj dnes, ako nám na jednej z hodín venovaných tvorbe skupiny španielskych spisovateľov označenej termínom Generácia 27 profesor predstavil skladateľa známeho najmä vďaka jeho zhudobneným verziám básní tohto literárneho smeru, premietajúc nám cez dataprojektor záznam z koncertu, na ktorom Paco Ibañéz spieva báseň A galopar, stojac na pódiu spolu s jej autorom, Rafaelom Albertim, a marí sa mi, že si ešte stále viem vybaviť chvenie, ktoré mnou prebehlo ako zimomriavky, nie však vplyvom náhleho závanu chladu, ale práve naopak, ako následok hrejivého pocitu krásy, ktorý sa opakoval a stupňoval, keď som si po návrate domov našiel a vypočul Ibañézom zhudobnené básne (a uvádzam ich originálne názvy nie z prílišnej pedantnosti, ale preto, aby som čitateľom uľahčil ich prípadné hľadanie) Ako ty (Como tú) od Leóna Felipeho, Zlú povesť (La Mauvaise Réputation) od Georga Brassensa, a najmä, Andalúzanov z Jaénu (Andaluces de Jaén) od Miguela Hernándeza, tušiac už vtedy, že po ich spoznaní môj život viac nebude taký ako predtým.

 

Uprostred jemnej etanolovej intoxikácie adolescentných liet, keď som na komorných mládežníckych večierkoch, v dobovom žargóne označovaných ako byt, alebo dom, podľa typu nehnuteľnosti, v ktorých sa odohrávali, púšťal svojim priateľom Paca Ibañéza, a hazardoval pri tom s možnosťou, že kvôli tomu mojimi priateľmi už viac nebudú chcieť byť, bola predstava, že ho raz budem počúvať, a spievať jeho skladby na jeho koncerte, navštevujúc ho ako študent jednej z madridských univerzít, nie absurdná, ale nedosiahnuteľná; nedosiahnuteľná nie preto, že by si vyžadovala úsilie, ktoré by som nebol schopný vynaložiť, ale preto, že bola súčasťou vývoja okolností, ktorý som nebol schopný predpokladať.

 

Takmer na deň presne tri roky po maturitnej skúške som sedel v hľadisku jedného z madridských divadiel, zhodou okolností, podmienených prirodzene správnym načasovaním, hneď vedľa kolegu, ktorý bol mojim spolusediacim práve počas mojich stredoškolských štúdií, a sedel tak vedľa mňa vtedy, keď som Ibañéza po prvýkrát počul, ako aj vtedy, keď som ho po prvýkrát naživo uvidel, a spieval nahlas, spolu s do posledného miesta vypredanou sálou, Andalúzanov z Jaénu. V euforickom momente, keď sa prúd mojich spomienok náhle prelial do prítomnosti, ktorej som bol súčasťou, som zrazu musel sám seba uistiť, že to čo sa deje nie je len snom, ktorý na zvonenie budíka nenávratne vyšumí. Nebolo tomu prvýkrát, čo som nemohol uveriť premenám svojho osudu. Ešte niekoľko mesiacov potom, čo som sa do Madridu presťahoval, sa mi stávalo, že keď som sa v noci prechádzal po meste, dojímala ma atmosféra madridských ulíc natoľko, že som si hovoril kiežby som tu raz mohol bývať. Trvalo mi potom snáď sekundu či dve, kým som sa rozpamätal a uvedomil si, túžiac radostne vykríknuť, že ale veď ja tu už bývam!

 

Vyrastajúc na sídlisku Ťahanovce, mi v mysli utkvel ranný pohľad z kuchynského okna nášho bytu na bielu hmlu, do ktorej sa deň za dňom, učupené na samom dne kotliny, od začiatku jesene až do neskorej jari zabáralo centrum mesta, hmly hustej do tej miery, že vzbudzovala pochybnosti, či mesto ešte stále existuje, alebo či ho celkom pohltila a stalo sa jej súčasťou. Prebúdzame sa na svitaní a odhŕňame závesy z okna nevediac, či máme väčší strach z toho, že cez hmlu nič neuvidíme, alebo z toho, že raz ustúpi a pohľad na našu budúcnosť v nás vyvolá zúfalstvo.

 

Niekto tak nachádza silu na to, aby ráno vstal z postele vo viere, že tam vonku niekoho musí nájsť, či dokonca, že ho tam niekto očakáva. Iní zas dúfajú, že nemôžu celé dni preležať v posteli, pretože boli predurčení k špecifickému poslaniu, ktorého dosiahnutie by bez ich úsilia nebolo možné. A potom sú tu ešte tí, ktorí vstanú len preto, že musia ísť močiť. Túžby jedných sa naplnia, predsavzatia iných zase zlyhajú. Moja túžba prebudiť a vykročiť budúcnosti v ústrety sa zakladá na vzrušení, ktoré vo mne budúcnosť samotná vyvoláva, keď predo mnou, ako nahá žena ležiaca v penovom kúpeli, závojom hmly cudne ukrýva všetky momenty, ktoré sú mi dnes celkom neznáme, no pre ktoré, ako si uvedomím vo chvíli, keď už ich nebudem mať pred sebou, ale za sebou, pri tom skutočne stojí za to žiť.