Exodus

Jednou z vecí, ktorá spája všetkých milovníkov cudzích ľudských príbehov, od tých, ktorí ich vyhľadávajú v románoch či vo filmoch, až po tých, ktorí ich nachádzajú v bulvárnych novinách a časopisoch, je ich snaha nájsť podobnosť medzi svojím vlastným osudom a osudom literárnej postavy, filmového hrdinu, alebo samotného herca, ktorý ho na plátne stvárnil. A spozorovanie takejto podobnosti ich často naplní radosťou, alebo dojatím, pretože ju považujú za dôkaz o výnimočnej pravdivosti vlastného života, zrkadliaceho sa v živote neznámom a vzdialenom.

 

Pri pohľade na dejiny národov zase zisťujeme, že tak ako je pohár vody len komplexom miliónov molekúl zložených z dvoch atómov vodíka a jedného atómu kyslíka, pričom má presne tie isté vlastnosti, ako každá z týchto molekúl, nie sú ani dejiny ničím iným než komplexom tisícov a miliónov ľudských osudov. A to isté platí o každom inom útvare spájajúcom v sebe zástupy ľudí. Preto majú aj mestá svoje dejiny, a svoje osudy, ktoré nie sú ničím iným, než súborom osudov ich obyvateľov. A tak môžeme aj v osudoch dvoch rôznych miest občas naraziť na strhujúcu podobnosť.

 

Počas liet svojho detstva trávených v Chorvátsku, som precestoval prakticky všetky mestá mojej milovanej Dalmácie, s výnimkou Dubrovníka, kam ma môj otec nikdy nezaviedol, pretože „je to príliš ďaleko a je tam draho.“ Dnes tak nemôžem byť celkom objektívny, keď tvrdím, že zo všetkých miest v Dalmácii je najpôvabnejším mesto Zadar.

 

Pri čítaní veľmi podareného románu, Čas smrti, od Dobricu Ćosića, mapujúceho obdobie prvej svetovej vojny na Balkáne, som sa zastavil pri jednej pasáži, v ktorej sú parafrázované rokovania medzi srbskými a talianskymi diplomatmi. Ako je známe, hoci Taliansko do vojny vstupovalo na strane Centrálnych mocností, v jej priebehu sa pridalo k Spojencom. A ako ilustruje román, jednou z ich požiadaviek spojených s týmto prestupom bolo, aby im v prípade porážky Rakúska pripadlo jeho jadranské pobrežie, zahŕňajúce Istriu, Dalmáciu a dalmátske ostrovy. „Ale veď tam nežijú Taliani, ale Slovania,“ argumentovali Srbi vedení predstavami o vytvorení Juhoslávie. „Obyvateľstvo je možno slovanské, ale všetko ostatné je talianske,“ dostali odpoveď.

 

A tento argument bol nepopierateľne pravdivý. Kto dnes navštívi Split, si uvedomí, že sa ani zďaleka nepodobá na Záhreb, alebo na Belehrad, ale na Rím či Neapol. Architektúra, kultúra aj gastronómia neboli do Dalmácie dovážané po zemi, z Viedne, ale po mori, z Benátok. Napriek tomu sa situácia napokon vyvinula tak, že Taliansku po vojne pripadla len miniatúrnu časť Dalmácie, konkrétne práve mesto Zadar s jeho blízkym okolím.

 

Keď som sa oboznamoval s týmito historickými faktami, nesmierne ma zaujala poznámka, podľa ktorej sa v roku 1900 viac ako 70 percent obyvateľov Zadaru hlásilo k talianskej národnosti. A z toho pohľadu sa talianske požiadavky na jeho prisvojenie javia celkom oprávnené. Za touto poznámkou bol však dodatok, že toto číslo celkom presne nereflektuje skutočnosť, pretože sa v tých dobách k talianskej národnosti, tak dobrovoľne ako aj z istého donútenia a rozličného nátlaku, hlásilo aj mnoho Chorvátov.

 

A tak som si uvedomil, že rovnako ako malo Slovensko svoju maďarizáciu, mala aj Dalmácia svoju talianizáciu, čo bola myšlienka, pri ktorej som si spomenul na identickú štatistiku robenú v tom období v inom pôvabnom meste, v Košiciach. Podľa nej v nich pred prvou svetovou vojnou žilo až 75 percent Maďarov, čo je však dnes rovnako označované za skreslený a nie celkom pravdivý údaj. Zdá sa tak, že v štatistikách napokon každý vidí len to, čo v nich vidieť chce.

 

Maďari vojnu, narozdiel od Talianov, prehrali a preto to neboli oni, kto po jej skončení zakresľoval hranice. Bez ohľadu na to, koľko Maďarov v Košiciach skutočne žilo, pripadli po vojne Československu a najznámejší Košičan tej doby, ba azda všetkých čias, Sándor Márai, sa vo svojich esejach sťažoval, že celkom nespravodlivo, pretože Košice boli podľa neho slovenské asi tak, ako neďaleký Miškovec. S radosťou potom uvítal, keď o ďalších dvadsať rokov Trianonskú zmluvu nahradila Viedenská arbitráž a Košice predsa len pripadli Maďarsku.

 

V dvadsiatom storočí síce neexistovali nízkonákladové letecké spoločnosti, ani zľavové kupóny na dovolenky, a napriek tomu bolo cestovanie omnoho lacnejšie a jednoduchšie ako dnes. Ak ste totiž bývali v Košiciach, alebo v Zadare, nemuseli ste sa ani pohnúť z vášho domu na to, aby ste sa ocitli v cudzine. Cudzina totiž prišla za vami. Človek, ktorý prežil podstatnú časť dvadsiateho storočia v jednom z týchto miest, bol postupne občanom Uhorska, Československa, Maďarska a Slovenska, respektíve Rakúska, Talianska, Juhoslávie a Chorvátska.

 

Takýchto ľudí však nebolo až tak veľa, pretože dejiny 20. storočia sú najmä dejinami odchodov a útekov. Prvá svetová vojna bola vojnou národov a druhá vojnou ideológií. V období, ktoré po nich nasledovalo sa rozhodlo, že najistejším spôsobom, ako zabrániť ich ďalšiemu konfliktu je vykonať taký, akým matka ukončuje hádku dvoch hašterivých bratov, keď každého z nich zatvorí do inej izby. A preto tak, ako na základe Benešových dekrétov vyhnali Česi svojich Nemcov a Slováci svojich Maďarov, boli pod dohľadom a na príkaz juhoslávskeho vodcu Tita vysťahovávaní a vyháňaní aj Taliani z Dalmácie.

 

Ak by boli možné aj iné presuny, tie v čase, človek, ktorý poznal Košice a Zadar v dobách, keď boli obe mestá súčasťou spoločnej monarchie, by nesmierne dlho spracovával poznanie premeny, ktorou prešli, ak by ich mohol navštíviť dnes. V Zadare sa po taliansky hovorí už len v lete, keď je plný turistov z tejto krajiny, a v Košiciach sa s maďarčinou stretnete najmä vo veľkom kníhkupectve na Hlavnej ulici, kde má pôvodná maďarská literatúra vyhradené dve veľké police. Alebo na Verejnom cintoríne, kde je stále obrovské množstvo náhrobkov s maďarskými menami.

 

Častokrát, keď okolo nich kráčam, sa zamýšľam, akoby Košice vyzerali, ak by sa dejiny zvrtli tak, že by Rakúsko-Uhorsko nezaniklo a Košice zostali jeho súčasťou. A to, na čo pri takých predstavách prichádzam je, že v takej podobe by som ich s najväčšou pravdepodobnosťou spoznával už len ako turista. Pretože ak by sa nestali slovenským mestom, môj otec by sa do nich zrejme nikdy nepresťahoval a ja by som sa v nich nikdy nenarodil. A také sú už raz dejiny.