Editoriál: Téma mesiaca - O kráľoch a kráľovstvách

Tí, ktorí sledujú zahraničné spravodajstvo aj počas horúcich letných dní zrejme postrehli, že v júni uplynulého roku sa na španielskom tróne odohrala generačná výmena. Kráľ Juan Carlos I. dobrovoľne abdikoval a novým kráľovským párom sa tak stali jeho syn Filip, spolu so svojou manželkou Letiziou. Je všeobecne známe, že práve jej popularita nebola v španielskej spoločnosti nikdy výrazná. Nepochádza totiž zo žiadneho kráľovského, ba ani aristokratického rodu. Predtým, než sa vydala za korunného princa pracovala ako televízna reportérka. Nejednalo sa navyše o prvú svadbu v jej živote. Jej predchádzajúce manželstvo sa po roku trvania skončilo rozvodom.

 

Tí, ktorí videli oscarový film Kráľova reč, alebo sa akýmkoľvek iným spôsobom oboznámili s históriou kráľov Spojeného kráľovstvá, vedia, že aj Veľká Británia mala svoju Letiziu. Volala sa Wallis Simpsonová, bola Američanka a predtým, než sa do nej zamiloval anglický kráľ Eduard VIII., sa stihla rozviesť hneď dvakrát. Ona sa však kráľovnou nikdy nestala. V roku 1936 sa musel Eduard rozhodnúť medzi vzťahom s ňou a svojim kráľovstvom. Vybral si Wallis a novým kráľom sa následne stal jeho mladší brat, Juraj VI.

 

Hoci sa od seba načrtnuté situácie v istom bode líšia, totiž v tom, že anglický kráľ je na rozdiel od toho španielskeho zároveň hlavou cirkvi a práve preto bol jeho sobáš s rozvedenou ženou neprijateľný, ilustrujú v každom prípade dekadentný vývoj, ktorým európske monarchie prešli v priebehu dvadsiateho storočia. Na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého, sa už prakticky v žiadnej z nich nedbá na zákonitosti, ktoré boli na prelome devätnásteho a dvadsiateho neporušiteľné.

 

Jeden archívny dokumentárny seriál televízie BBC definoval obdobie predchádzajúce prvej svetovej vojne ako dobu, keď bol otec hlavou rodiny, monarcha hlavou národa a Boh pánom na nebesiach. A všetci dobre vieme, že v priebehu niekoľkých rokov nasledujúcich po jej skončení sa tento svet do značnej miery rozpadol, keď o svoju moc a monarchiu prišli nemecký a rakúsko-uhorský cisári, ruský cár aj osmanský sultán, a ktorých viac či menej tragický osud exilového vyhnanstva nasledovali v období obklopujúcom druhú svetovú vojnu španielsky, taliansky a juhoslávsky kráľ.

 

Monarchovia z Európy celkom nezmizli. No tí, ktorí zostali, už ani zďaleka nemajú takú moc, ako ich predchodcovia, a ich pôsobenie sa obmedzuje, ako to s obľubou píšu novinári a encyklopedisti, na reprezentatívnu funkciu. Aprílová téma mesiaca na blogu Jorsino im však je venovaná azda z celkom iného dôvodu. Že je zaujímavé hľadieť na nich ako na symboly národnej histórie a na ich moc ako na relikviu pominutých čias. Pravdou totiž je, že kráľovské rodiny zostávajú azda poslednou nedemokratickou inštitúciou v demokratickej Európe, pretože ich moc nevychádza z priamo z ľudu, ale z jeho dejín.

 

Články nadchádzajúceho mesiaca tak budú mapovať okrem iného aj to, aké pozostatky z minulých dôb si dnešné národy uchovávajú vo svojom povedomí a ako ich transformujú do svojho každodenného života v dnešnom globalizovanom a migrujúcom svete. Nuž a kto by o ňom mal vedieť viac, než jeho dôležití protagonisti, pôsobiaci zároveň ako autori na našom blogu. Prajem Vám príjemne strávené chvíle s ich nasledujúcimi článkami.