Dobré ráno

Keď som minule išiel autobusom domov, tak zastávku predtým, ako vystupujem, mladá blondína oproti mne rozhorčene zdvihla telefón a povedala : „No dobré ráno prajem...“ Viac som už z rozhovoru nezačul, pretože dievča vstalo a hneď vystúpilo. Vyhrnul som si rukáv košele a pozrel sa na hodinky. Ukazovali pol štvrtej. Začudoval som sa. Zaujalo ma to natoľko, že som na svojej zastávke zabudol vystúpiť a uvedomil som si to až na ďalšej. Neostalo mi teda nič iné, ako si povedať: „No dobré ráno prajem,“ a vybrať sa smerom odkiaľ som prišiel.

Musel som sa vrátiť tú cestu pešo, a tak som mal čas zamyslieť sa nad touto zvláštnou symbolikou. Je to jedna z tých charakteristických a výstižných čŕt ľudského pokolenia. Hovoríme: „No dobré ráno,“ ale pritom vieme, že ráno už dávno nie je. Vravíme: „No zbohom,“ ale sme si takmer istí, že to nie je naposledy. Povieme: „No skvelé,“ avšak v skutočnosti to také úžasné pravdepodobne nebude.

 

My však veselo núkame svoje symboly a šifry, ktorým by nejaký odkundes len veľmi ťažko rozumel a dúfame, že našu neobyčajnú vychytralosť pochopí raz aj niekto iný. Ako vysvetlíte nejakému cudzincovi, že ak niekomu niečo poviete, tak tým myslíte niečo úplne iné, niekedy až opačného významu? Pridajte do toho ešte zopár sarkastických a ironických poznámok, niekoľko dvojzmyselných narážok a má z toho hotový galimatiáš.

 

Ľudia, ktorí sú postihnutí poruchou s názvom aspergerov syndróm, čo je forma autizmu, sa môžu prejaviť ako neschopní porozumieť irónii, sarkazmu a humoru. Taktiež nemusia pochopiť neverbálne signály ako tón hlasu alebo výraz tváre. Ak by sme na nich chceli vyskúšať naše zvláštne okľuky a slovné úskoky, tak by sme pravdepodobne neuspeli. Je to tak naše privilégium, ktorým sa môžeme pýšiť, že sa dokážeme vyjadrovať a rozumieť týmto našim nelogickým výrazom v komunikácii.

 

Sme radi, keď môžeme svoje pocity skryť za symboly a metafory. Je to jednoduchšia cesta, ako povedať vec priamo a bez obchádzky. Zachováva to náš odmeraný a ľahostajný postoj. Zakryjeme tým naše rozhorčenie či smútok, ktorý nás robí zraniteľnými v očiach druhých. Sme tým odľahčení o zbytočné a nepríjemné slová, ktoré vyjadríme jednou absurdnou poznámkou.

 

Keď niekto povie o štvrtej poobede: „Dobré ráno,“ môže to mať dvojaký význam, ale môžeme si byť takmer istí, že v oboch prípadoch sme niečo zmeškali, no v tom lepšom prípade sme sa aspoň dobre vyspali. Neostáva tak nič iné, ako sa v tej spleti verbálnych, ale aj neverbálnych hračiek nestratiť a ideálne ani nezabudnúť na tej svojej zastávke vystúpiť.