Diplomat

Pointa tohto blogu sa nenachádza v jeho obsahu. Omnoho úprimnejšie ju vystihujú okolnosti jeho vzniku. Chystal som sa ho napísať tesne po svojom príchode na prázdniny do Košíc. Skutočnosť je ale taká, že ho píšem až na ich úplnom konci.

Celé leto som sám sebe nahováral, že dôvodom pre ktorý si nedokážem sadnúť za počítač a napísať jeden krátky článok, je mesto, v ktorom trávim čas. Keď vo Veľkej nádhere dostáva Jep Gambardella, hlavná postava filmu, otázku, prečo po dokončení svojho prvého románu nikdy nenapísal ďalší, odpovedá, že v Ríme niet času na písanie, pretože sa tam stále niečo deje. Sú si v tom Košice a Rím podobné? Rozhodne nie. Práve naopak. Sú protipólmi, ležiacimi na dvoch koncoch jednej osi. V Košiciach sa nedá písať, pretože sa tam nedeje vôbec nič.

 

Vynechávajúc posledné dve rodinné dovolenky, som sa tentokrát opäť chystal cestovať na niekoľko dní k moru. Ako sa cesta blížila, čoraz intenzívnejšie som sa nemohol zbaviť dojmu, že to, za čím cestujem, mám priamo na dosah ruky. Sedel som o polnoci na jednej z letných terás v meste, obklopený ľuďmi hľadajúcimi v nočnom vánku úľavu od vyčerpávajúcej horúčavy dňa, a zdalo sa mi, že dýcham rovnaký vzduch, aký som dlhé roky vdychoval iba na morskom pobreží. V siluete Košíc som rozoznával obrysy mesta, kde život nekráča smerom vpred, vzad, avšak kde ani nestojí na jednom mieste, ale kde prekračuje z jednej nohy na druhú, ako človek stojaci v rade na trajekt. Hľadel som na Košice ako na najsevernejšie mesto Stredomoria, stredomorskejšie, ako viacero iných, ležiacich priamo na jeho pobreží.

 

Keď som v jedno predpoludnie kráčal z kaviarne na Hlavnej smerom k plavárni, opýtal sa ma jeden okoloidúci, bez toho aby ma zastavil: Koľko máte hodín? Odpovedal som mu a premýšľal nad jeho otázkou následne po celú dobu, čo som zautomatizovane plával od jednej steny bazéna k druhej.

 

Koľko máte hodín. Akoby čas nebol fyzikálnou veličinou, ale osobným artiklom. Vydaj sa za mňa, šepkal by potom zamilovaný milenec zadanej milenke. Tvoj snúbenec možno tri autá a dvadsať miliónov. No ja mám štyri hodiny aj päťdesiat minút. Akoby sme čas skutočne mali, akoby nám čas patril a akoby sme s ním mohli narábať podľa ľubovôle. Mohol som okoloidúcemu povedať, mám práve deväť hodín. A ak by nás niekto počul, vykríkol by: „Ale veď je trištvrte na dvanásť.“ Nie to vy máte trištvrte na dvanásť, odpovedal by som mu. Ja mám pred sebou vybavovačky na tri hodiny a o jednej chcem obedovať, preto mi vyhovuje mať hodín deväť.

 

Uznávam, že je mnoho ľudí, ktorí sa nad otázkou koľko máte hodín nepozastavia, pretože ju sami dennodenne používajú. Sloveso mať predsa nevyjadruje iba vlastníctvo. Človek môže mať veľký majetok, dobrú náladu aj deväť hodín presne tak isto, ako môže mať dvadsať rokov, troch súrodencov a zápal priedušiek. To nakoľko s nimi narába podľa ľubovôle zostáva pritom veľmi otázne.

 

Pravda je v skutočnosti taká, že hľadať príčinu mojej neschopnosti napísať článok v košickom ovzduší je nezmysel a stredomorská atmosféra mesta nie je ničím iným než subjektívnym preludom. Koniec koncov, článok som nenapísal ani v priebehu mnohých letných dní, ktoré som strávil mimo mesta.

 

Letných, čítam v predchádzajúcom odseku. Čo ak bude článok konečne hotový len preto, že sa pre mňa dnes leto definitívne skončilo, respektíve, že som sa od neho definitívne odstrihol? V prvý večer svojho príchodu na prázdniny som si v malej samoobsluhe na sídlisku kúpil vodu po holení. Najlacnejšiu v regáli, s názvom Diplomat. Práve dnes som si dal na tvár jej posledné kvapky a vyhodil prázdnu fľaštičku, ktorá mi po nej zostala, do smetnej nádoby na separovaný zber skla, hovoriac si, tak dnes sa teda začína jeseň.

 

Pretože tak plynie náš čas. Nie na hodinkách a v kalendároch, ale od uplynulých prázdnin k tým najbližším, od lúčení k stretnutiam, od prázdnej fľaštičky k plnej. Sú momenty, keď sa človek dokáže z tohto prúdu vyslobodiť a čas ho obchádza, bez toho, aby ho akokoľvek zasahoval. No v momente, keď pominú, ho opäť strhne nevídanou silou, v ktorej zapochybuje, či to čo prežil bola skutočnosť alebo nenaplnená predstava. Vtedy mu nezostáva nič iné, ako zachytiť sa jedného miesta ležiaceho v minulosti a druhého v budúcnosti, vo viere, že to čo je medzi nimi, je jeho čas.