Denníky

Od detstva som si so sebou na cesty brával knihy, ktoré mali s miestom môjho prechodného pobytu vonkajší alebo vnútorný súvis. Na letnú dovolenku v Chorvátsku som si preto jeden rok vzal Dvadsaťtisíc míľ pod morom alebo Záplavu z mora od Jula Verna, iný zase Dom v stráni od Martina Kukučína. Keď som sa po prvýkrát vracal do Španielska, čítal som na palube lietadla Komu zvonia do hrobu.

No to, že ma koncom vianočných prázdnin sprevádzali v rýchliku z Košíc do Budapešti Denníky Sándora Máraia, však bola skôr než zámer náhoda. Náhodou bolo vlastne už to, že som sa k takej knihe vôbec dostal, pretože autobiografickej literatúre sa obyčajne vyhýbam. Našiel som si ju však pod stromčekom a rozhodol sa prečítať si ju cez sviatky. Pri nabitom programe mi však na to nezvyšoval čas.

 

Edíciu, ktorá sa mi dostala do rúk, tvoria zápisky z obdobia medzi rokmi 1943 až 1956. Popisuje svet, ktorý sa láme pod tiažou udalostí, ktoré znáša na svojom povrchu. Máraiove rozprávanie pritom vôbec nie je kronikou, práve naopak, zaostruje takmer výlučne na intímnosť a každodennosť. Kolektívna história je v Máraiových denníkoch kalom, ktorý sa zachytáva na filtroch osudu jednotlivca. Dejiny 40. a 50. rokov minulého storočia sa vinú rozprávačovým životom ako prúd rieky, ktorý v náhlej búrke naberie na sile a následne strháva všetko, čo sa mu postaví do cesty.

 

Keď som do Budapešti dorazil, naštudoval som si na pláne mesta ako sa dostanem k domu číslo 2 na Ulici Mikó, kde Márai po svojom návrate z cudziny do Maďarska dlhé roky žil a pracoval. Bez väčších ťažkostí, prechádzajúc na pravý breh Dunaja po Margaritinom moste a stúpajúc do prudkého kopca k Námestiu Kalmana Szélla, a potom ďalej po Kristíninej okružnej ulici, som napokon našiel miesto, kde oproti sebe stáli dva rady štvorposchodových budov. Pod korunami stromov, v aleji medzi chodníkom a parkoviskom, som už z diaľky videl týčiaci sa podstavec s bustou. Zamieril som ale najprv, bez ohľadu na to, že som jej nemohol rozumieť, k pamätnej tabuli na fasáde.

 

Pred takmer tromi rokmi som sa zapojil do literárnej súťaže s názvom „2014-Rok historických výročí.“ Napísal som do nej esej o vypuknutí prvej svetovej vojny, vystavaný na dvoch myšlienkach. Prvou bolo, že v lete 1914 Európa neverila, že vojna vypukne, a to ani potom, čo skutočne vypukla. Druhou, že Európa 21. storočia sa zdá byť, v pohodlí virtuálnej reality, nezraniteľná, či presnejšie, nebojaschopná, a že nás nič neochráni pred vojnou lepšie ako skutočnosť, že na západe už viac neexistujú masy, iba jednotlivci. Dodal som však nakoniec, že toto zdanie môže byť rovnako chybné ako to, ktorým sa svojho času nechali oklamať naši predchodcovia. Keď si však na článok spätne spomínam, uvedomujem si, že moje obavy boli v skutočnosti len rétorickým cvičením. Pretvárkou, ktorú som považoval za svoju, jednak morálnu, no v prvom rade štylistickú povinnosť, pretože som veril, že pozdvihne úroveň mojej eseje. Netušil som pri tom, že prídu časy, keď sa pretvarovať nebudem musieť, pretože o svoju bezstarostnosť celkom prídem.

 

Ako som povedal, na začiatku Ulice Mikó stoja dva domy. Ten s číslom dva je o poznanie novší a modernejší než ten s číslom jedna, ktorý mu stojí naproti. To preto, že bol postavený až niekoľko rokov po vojne. Dom, v ktorom býval Márai pred ňou, bol pri bombardovaní Budínskeho kopca zničený. Ústredným motívom, ktorý sa tiahne spisovateľovými zápiskami je zúfalstvo nad stratou domova. Prizerá sa procesu, v ktorom je mu odnímaný a nedokáže tomu zabrániť. Prichádza postupne o svoj byt, o rodné mesto, o Budapešť, Maďarsko, a napokon o Európu. Odchádza z nej s vedomím, že nech pôjde kdekoľvek, vrátiť sa viac nebude môcť nikam.

 

Keď som knihu dočítal, a vyšiel na ulicu, kráčal som po nej a prechádzal sa mestom plný úzkosti a znepokojený spôsobom, aký som dovtedy nepoznal.

 

Svet v ktorom žijeme tu pre nás nemusí byť večne a to, čo sme dnes považovali za samozrejmosť môže byť zajtra vyhlásené za hriech. Sándor Márai napísal aj to, že ľudia, ktorí súdia človeka na základe jeho pôvodu, nebudú mať nikdy pravdu. Tragédiou však je, že ľudia, ktorí dnes naberajú na sile, neveria v pravdu ale v právo. A katastrofou bude, ak sa dostanú k moci a dokážu, že právo je pre nich omnoho viac ako spravodlivosť.