Čo je doma to sa ráta

Americká filmová akadémia už zverejnila zoznam snímok nominovaných na Oscara. Azda nikoho po ich prečítaní neprekvapilo, že sa medzi nimi neobjavilo nič z pôvodnej slovenskej tvorby. Nevadí. Oscar nie je zajac. Neutečie. Slovenskí filmári sa môžu vzchopiť a v priebehu nasledujúcich mesiacov natočiť zmysluplný snímok zachytávajúci realitu všedných a uplynulých dní. Ak majú núdzu o kvalitné príbehy, ponúkam im menšiu ukážku zo svojho posledného (a doposiaľ nezrealizovaného) scenára.

SCÉNA č.1: Západ slnka. Po prázdnej diaľnici uháňa auto. Pred odpočívadlom ho zastavuje policajná hliadka. Službukonajúci policajt kontroluje vodičove doklady. „Nemáte platnú diaľničnú známku,“ vraví mu, keď mu ich vracia. „Ale ja som živnostník,“ odpovedá vodič. „Sám som túto diaľnicu postavil.“ „Chcete tým povedať, že pre vás neplatia zákony?“ pýta sa policajt pobúrene. „Nie, chcem tým povedať, že mi neplatia. Som bez peňazí.“ Policajt vypisuje blokovú pokutu a dodáva: „Je mi to ľúto pane, ale na to aby ste si mohli robiť, čo sa vám zachce ste málo široký.“

 

SCÉNA č.2: Hypermarket v nemenovanom okresnom meste na severe Slovenska. K pokladni sa blíži pán v stredných rokoch s vrchovato naloženým nákupným vozíkom. Predavačka s údivom sleduje ako na pokladničný pás vykladá banány, rybie filé, mrazenú hus, majonézu, tridsať rožkov, mleté mäso, pistáciové oriešky, balenie tvarohu, nespočetné množstvo jogurtov, kefír, mleté hovädzie mäso, pätnásť konzerv tuniaka vo vlastnej šťave. Predavačka trpezlivo blokuje artikel za artiklom a keď nablokuje posledný, opýta sa pána v stredných rokoch: „Robíte si zásoby na horšie časy?“ „Nie tak celkom,“ odpovedá pán. „Viete, ja som veľký hokejový fanúšik a počul som, že toho roku budú majstrovstvá sveta v Prahe a o strave,“ vysvetľuje.

 

SCÉNA č.3: Výťah v paneláku z osemdesiatych rokov. Vo vnútri stojí pani v dôchodkovom veku a čaká, kým sa zatvoria dvere. Na poslednú chvíľu ich zachytí pribiehajúci mladík a vtlačí sa do vnútra. „Dobrý deň,“ pozdraví vychovane. Má na sebe čierny kabát a pod ním modrú pásikavá košeľu so zapnutým vrchným gombíkom. Vo výťahu nastáva trápne ticho, ktoré preruší otázkou: „Teta, pôjdete v nedeľu na pochod?“ „A za čo to bude pochod?“ pýta sa pani v dôchodkovom veku. „Za život,“ odpovedá chlapec. „Ach, tak to potom zostanem doma, lebo ja čítam len Slovenku a Šarm,“ odpovedá dôchodkyňa.

 

SCÉNA č.4: Ligový futbalový zápas. Zatiaľ čo na ihrisku sa odohráva tvrdý a vyčerpávajúci boj o body do ligovej tabuľky, na lavičke náhradníkov domáceho mužstva panuje ospalá atmosféra. Keď jedného z náhradníkov omrzí prizeranie sa na výkon svojich spoluhráčov, vytiahne z vnútorného vrecka svojej hrubej bundy krížovkársky časopis a ostrúhanú ceruzku. Začne lúštiť. Dlho premýšľa nad jedným zadaním, až sa napokon opýta asistenta trénera: „Tréner, neviete ako sa povie samec od kozy?“ „No predsa kozák,“ odpovedá asistent trénera bez váhania.

 

SCÉNA č.5: Niekoľko minút pred ôsmou hodinou. Pred budovou ministerstva zastaví čierna limuzína. Vystupuje z nej vyšší štátny úradník. Má na sebe vkusný oblek námorníckej modrej farby. Prechádza cez bránu a pristavuje sa pri pracovníkovi bezpečnostnej služby. „Vyprázdnite svoje vrecká,“ žiada ho úctivým tónom. Vyšší štátny úradník vyberá a ukladá do malej plastovej debničky peňaženku, kľúče, dva mobilné telefóny, niekoľko drobných mincí, balíček vrúbkovaných prezervatívov, balíček extra veľkých prezervatívov, balíček prezervatívov s jahodovou príchuťou, balíček super tenkých prezervatívov. „Zdá sa, že máte pred sebou dlhý deň,“ poznamenáva pracovník bezpečnostnej služby lišiacky, keď si vyšší štátny úradník vkladá balíčky prezervatívov do vreciek. „Ále, to je nariadenie predsedu. Vyhlásil, že v najbližších mesiacoch je prioritou vlády ochrana,“ odvetí vyšší štátny úradník.

 

SCÉNY č.6-9: Predstavené postavy vytvárajú nasledovnú zápletku. Živnostník sa zamiluje do dôchodkyne, tá však otehotnie s futbalistom, ktorý lúštil krížovku. Ten je ženatý, a keďže sa nevie rozhodnúť, ktorej zo žien svojho života dať prednosť, pobalí si kufre a odchádza so skupinou dobrovoľníkov kopať studne do Ugandy. Chlapec z výťahu sa vyberie na pochod a stratí sa v dave na Palárikovom námestí. Objaví sa po dvoch rokoch v malej dedine na Kysuciach. Vyzerá byť zmätený a dezorientovaný. Tvrdí, že je krtko a hľadá niekoho, kto mu ušije kalhoty s kapsami. Po vypadnutí hokejovej reprezentácie z turnaja sa pán z hypermarketu pokúsi o samovraždu. Predávkuje sa jedným z voľnopredajných liekov. Prežije. „Chcel som zomrieť a namiesto toho mám už tretí deň moč sfarbený do oranžova. Ak sa budem chcieť zabiť nabudúce, rozhodne si nekúpim balenie Marťankov,“ vyhlási do regionálnych novín. Kto naopak zomiera je službukonajúci policajt z prvej scény. Niekoľko dní pred tým, než ho slávnostne povýšia na majora, je jeho telo bez známok života nájdené vo vani plnej vody. „Nevieš na akej frekvencii je Európa 2?“ boli podľa jeho manželky posledné slová, ktoré počula cez zamknuté kúpeľňové dvere. Dôchodkyňa sa napokon ožení s vyšším štátnym úradníkom. Hneď po svadbe je mu však neverná. Na toaletách kultúrneho domu s jedným z členov svadobnej kapely, počas toho ako sa podáva plnená kapusta. „Ako si mi to mohla urobiť?“ pýta sa vyšší štátny úradník zúfalo. „Keď ja z duše nenávidím kapustu,“ odpovedá dôchodkyňa.

 

SCÉNA č.10: Blíži sa záver. Napätie kulminuje. Noc. Detská izba. Za písacím stolom sedí dvanásťročný chlapec. Pred sebou má papier, ostrúhanú ceruzku a kalkulačku, to všetko osvetlené malou stolovou lampičkou. Vedľa neho stojí jeho otec a diktuje: „Dva šampóny proti lupinám plus štyri romány Julesa Vernea plus dvesto gramovej dusenej šunky plus tri nočné stolíky... „Oci,“ preruší ho zúfalo chlapec. „Načo je toto všetko dobré?“ „Nuž lebo,“ odpovedá otec, „čo je doma, to sa ráta."