Odberajte novinky z Jorsino

Ilustrácie: Freepik.com

© Copyright 2015 - 2017 Jorsino.com.

Chaosom k poznaniu

Tento príspevok sa posnaží byť malou úvahou o Európe a nie depresívnym zamyslením, ktorým zvyčajne uvažovanie nad svetom, v ktorom žijem, je (no neviem zaručiť pozitívny výsledok). Ak ste zvedaví čitatelia a dostanete sa až na koniec tohto skromného článku, zistíte, že mojím vesmírom je štúdium kultúrnych stretov. Tento nezvyčajne pomenovaný predmet je zvyčajne ťažké objasniť, pretože je zmesou rôznych iných, ale základom je vedieť, že hoci je to to najlepšie štúdium, aké som si mohla vybrať, taktiež vedie k množstvu existenčných kríz.

Foto: Nikola Kováčová

Napríklad také slovo osveta, kedysi nevinné v mojom slovníku, sa pre mňa stalo synonymom nadradenosti. 18. storočie bolo prelomové z mnohých dôvodov, napríklad sme vošli do obdobia antropocénu, čiže doby najviac ovplyvnenej ľudskými aktivitami, a taktiež sa zrodilo osvietenstvo, ktoré sa vrylo do nášho jazyka a pamäte ako oslobodzujúce myšlienkové hnutie. V skutočnosti však viedlo k vzniku eurocentrizmu, čo zase znamená, že Európania presvedčili samých seba – a postupne aj zvyšok sveta, že od nepamäti boli schopnejšiou a uvedomelejšou spoločnosťou než tie ostatné. Ak sa vám táto myšlienka nezdá byť zvláštna a najmä pochybná, tak patríte k väčšine obyvateľov tejto planéty, ktorí, vedome či nevedome, vidia v Európe ultimátny vrchol civilizácie.

 

Okrem toho, že je takýto spôsob myslenia arogantný, nebezpečný a skazonosný, tiež vo mne vyvoláva otázku, ktorá ma irituje už nesmierne dlho, a na ktorú nájsť odpoveď je viac nemožné než možné. Čo presne je tá Európa? Kde začína a kde končí? Niekoľko mojich esejí sa tejto otázke venovalo a zvlášť k jednej z nich sa často vraciam, hoci bola jednou z prvých v mojom univerzitnom živote, a tak sa vždy čudujem, že som daný predmet prešla.

 

Čo sa však dozvedám z tejto ranej práce je, že definovať Európu je v podstate ťažko uskutočniteľné. Gréci a Rimania, ktorých kultúry považujeme za základy európskej civilizácie vnímali svoju identitu a priestor v ktorom žili úplne inak, ako si myslíme. Najmä táto otázka hraníc prináša mnoho problémov. Či už vo vzťahu k svetu minulému alebo dnešnému. Všetci by sme ich totiž chceli označiť, no pre každého sú niekde inde. Spoločne ich hľadáme až vtedy, keď čelíme kríze. Od vzniku Európskej Únie sa pojmy príliš často zamieňajú. Koniec koncov, krajiny, ktoré do nej nepatria (až na tých zopár bohatých) sú ďaleko od epicentra všetkého, čo vraj tvorí Európu (alebo tú úniu?). Rovnako zaujímavé je rozprávať sa s cudzincami pochádzajúcimi z iných svetadielov, pri ktorých si pozorný poslucháč uvedomí, že v ich ponímaní je Európa v podstatne len to, o čom sa vyjadrujeme ako o jej západnej, prípadne severnej časti (tento fakt však podľa mňa do veľkej mieri súvisí s koloniálnou minulosťou práve týchto západných a severských krajín).

 

Mnoho pozorovateľov tvrdí, že utečenecká kríza nie je krízou Európy, ale samotnej ľudskosti a hodnôt, na ktoré sa tento kontinent tak často odvoláva. Samozrejme, xenofóbny sentiment existuje všade na svete, nielen tu v Európe. No my žijeme tu a preto musíme pochopiť, prečo sme sme sa dostali k tomuto bodu. Niečo, čo by sme mali všetci vedieť a prijať je to, že migrácia nepatrí do minulosti alebo budúcnosti, ale odohráva sa práve teraz. Navyše ľudia migrujú už od nepamäti a nezdá sa, že niekedy prestanú. Je ale zaujímavé, ako nám tento fakt uniká. A nie sú to len vojny a hroziace konflikty, ktoré nútia milióny ľudí opustiť ich domovy. Koľko z nás tuší, že topiace sa ľadovce donútili mnoho ostrovanov z Pacifiku odísť a hľadať nový domov inde? Naše pôsobenie na planétu sa odzrkadľuje najmä na miestach, ktoré asi nikdy nevstúpia do nášho zorného poľa (Rob Nixon v jeho knihe Slow Violence and the Environmentalism of the Poor hovorí o „neviditeľnosti“ týchto ľudí a „pomalého“ násilia (teda takého, ktorého dôsledky sa ukážu až po istom čase, a ktoré Západ pácha na miestach vzdialených od všeobecného záujmu). No to neznamená, že neexistujú, a že by sme sa o ne nemali zaujímať.

 

V skratke, sme tým, kým sme, pretože naši predkovia migrovali. Nikto z nás skutočne nie je tým, kým si myslí, že je, pretože kategórie, ktoré ohraničujú naše chápanie identity je podmienené ideológiami, ktorým určite nejde o to, aby sme pochopili a prijali diverzitu tejto planéty. Som si vedomá, že tento článok je nesmierne chaotický, no to je koniec koncov jeho zámer. S takýmto zmätkom totiž zápasím každý deň. Ale práve tento pocit vedie k túžbe vedieť viac a neuspokojiť sa s tým, čo mi je neustále ponúkané na striebornom podnose. Inými slovami, som na dlhej ceste k vyvráteniu mýtov, ktoré si ako spoločnosť vytvárame a dúfam, že sa k tomu odhodlá väčšina z nás.