Cestoviny

Vo voľných chvíľach, keď nemáme nič lepšie na práci, keď napríklad čakáme na zmeškaný vlak, alebo na meškajúci spánok, sa radi zaoberáme daromnými myšlienkami o vlastnom živote a spomíname na minulosť, ktorá v skutočnosti možno nikdy neexistovala, alebo premýšľame nad budúcnosťou, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nenastane.

 

V prítomnosti sa nám zdá, že s horkosťou pociťujeme relatívnosť času a radostné a veselé chvíle tak zbehnú nesmierne rýchlo, zatiaľčo tie nudné, nezáživné a bolestivé trvajú vyčerpávajúco dlho. A zdá sa, že naša vlastná pamäť má potrebu kompenzovať túto nerovnováhu, preto tak ukladanie všetkých našich spomienok funguje presne na opačnom princípe. Príjemné spomienky sú neúmerne naťahované a na tie nepríjemné potom v pamäti zostáva len minimum časového priestoru.

 

Kým preto naši starí rodičia s láskou spomínajú na drsné, no romantické povojnové obdobie a naši rodičia sa s nostalgiou vracajú do čias bývalého režimu, generácia dnešných dvadsiatnikov spomína, rovnako skreslene a neobjektívne, na časy, keď bolo televízne vysielanie plné zmysluplných a zábavných programov, ktoré svojou kvalitou niekoľkonásobne prevyšovali všetky tie súčasné.

 

Jedna z tých, ktorá sa mi spája s týmto obdobím, sa nazývala Cestoviny. Jej princíp bol pomerne jednoduchý. Moderátor Viliam Rozboril, vtedy ešte nemajúci potrebu vznášať sa na anjelských krídlach v peoplemetrových nebesiach, oslovoval na uliciach slovenských miest okoloidúcich ľudí a ponúkal im možnosť výhry bezplatnej dovolenky na jednom z mnohých prímorských letovísk. Podmienkou jej získania bolo, že sa museli v stanovenom časovom limite dostať domov, pobaliť, rozlúčiť sa s rodinou, vybaviť si všetky formality spojené s odchodom a dopraviť sa na letisko.

 

Na túto reláciu som si spomenul, keď som sa v jeden večer vracal spolu so svojimi spolubývajúcimi na internátnu izbu. „Mám chuť niečo robiť,“ povedal som v jednej chvíli nahlas, cítiac v sebe akýsi príval energie. „Tak sa uč,“ navrhoval mi jeden z nich. „Nie, nechce sa mi učiť,“ zamyslel som sa, „mám práve chuť niekam cestovať. Hocikam. Ak by sa tu teraz zjavil niekto, kto by mi dal do ruky lístok na vlak niekam, čo ja viem do Paríža, a povedal mi, choď, okamžite by som vyrazil. Ani by som si nešiel na izbu po veci,“ vyhlásil som, načo druhý spolubývajúci zareagoval burácavým smiechom.

 

Pravda je taká, že fantazijné myšlienky o vlastnom živote nás omnoho častejšie než vo chvíľach, keď nemáme nič iné na práci, prepadajú vtedy , keď toho máme na práci skutočne veľa. Musíme sa pripraviť na skúšku, napísať referát, dokončiť prezentáciu, odovzdať článok a zrazu sa pristihneme pri tom, že sme poslednú polhodinu nestrávili zmysluplným plnením povinností, ale hľadaním lacných leteniek na rezervačnom portáli nízkonákladovej leteckej spoločnosti. Prirodzene, keď človeka prenasleduje čaro nezrozumiteľných integrálov a derivácií, alebo menoslov prezidentov prvej španielskej republiky, je nesmierne príťažlivé predstaviť si, že 24.apríla by pred nimi mohol uletieť pravidelnou linkou z Prahy do Ríma za 39€ bez batožiny.

 

Inou stránkou, na ktorej v takých situáciách hriešne strácam čas, je portál slúžiaci na vyhľadávanie vlakových a autobusových cestovných spojení. Väčšina ľudí, ktorých poznám, sa s ním stretáva, keď si potrebuje zistiť, kedy im ide rýchlik z Bratislavy do Košíc, alebo ako často chodí autobus k ich babke v Nižnom Klatove, a jeho návšteva im tak zvyčajne zaberie niekoľko minút. Ja na ňom trávim celé hodiny, zadávajúc do textového okienka mená rozličných európskych veľkomiest, zisťujúc, či medzi nimi existuje priame vlakové spojenie. Dnes tak už viem, že z Paríža sa nedostanete vlakom do Madridu, iba do Barcelony, že z Viedne chodí vlak až do spomínaného Ríma, a že napríklad z Budapešti sa vlakom dostanete do nielen do Bratislavy, Viedne, Prahy, Berlína, Mníchova, Zürichu, Varšavy, Záhrebu, v letnej sezóne do Splitu, ale aj do Košíc, kam chodia dva rýchliky za deň, ranný sa volá EC Rákoczi a večerný EC Hornád.

 

Človek, ktorý zbožňuje nejakého speváka, počúva jeho piesne. Ten, ktorý obdivuje istého spisovateľa, číta jeho knihy. A nám, majúcim dušu bažiacu po cestovaní preto nezostáva nič iné, ako študovať cestovné poriadky.

 

V rozhovore s jedným známym, o porovnávaní krás rôznych miest, som po prvýkrát prezentoval svoju teóriu, že všetky mestá posudzujeme rovnako, akoby sme ich v skutočnosti považovali za ženy s ktorými sa stretávame v našom živote. Sú mestá, ktoré považujeme za vyslovene škaredé a ktoré nás vyslovene odpudzujú. Niektoré za túto škaredosť ľutujeme, iným sa kvôli nej vysmievame. Potom sú mestá, o ktorých sme počuli, že sú krásne a keď ich stretávame, rozoznávame črty tejto krásy, no tá nás z nejakého dôvodu necháva chladnými. Ako keď vidíme dievča, ktoré ma pekné vlasy, tvár aj postavu, a napriek tomu ani v jednej sekunde neucítime túžbu prihovoriť sa jej a zoznámiť sa s ňou. No a potom existujú mestá, o ktorých vo chvíli ako ich spoznáme vieme, že by sme dali všetko za to, aby sme ich mohli milovať po celý zvyšok nášho života.

 

A tak sú napokon všetci ľudia, objavujúci v sebe túžbu po opustení priestoru, ktorý im bol pridelený, v konečnom dôsledku priťahovaní hľadaním a nachádzaním netrpezlivého vzrušenia, ktoré ucítia, až sa im podarí dostať na miesto, vyvolávajúce v nich dojem, že bolo stvorené práve preto, aby ho jedného dňa mohli objaviť, čo je dojem, ktorý sa príliš nelíši od spoznania človeka, ktorému prisudzujeme identické atribúty.

 

Avšak sny sami o sebe človeka nezasýtia a to je dôvod, pre ktorý tak často odkladáme ich plnenie do neurčitej budúcnosti. Na uliciach sa dnes už nepotuluje Rozboril ani nikto iný, kto by bol ochotný zafinancovať napĺňanie našej cestovateľskej vášne a oslovil nás s ponukou, aby sme za jeho peniaze odcestovali do diaľok. Preto to vidím tak, že je najvyšší čas zatvoriť internetový prehliadač a odísť do kuchyne, predstavovať si prechádzky v tieni rímskych, madridských, parížskych, londýnskych a budapeštianských ulíc, kým sa mi bude v hrnci zohrievať voda na cestoviny.