Cesta dlhého dňa do noci

Čitatelia zbehlí v literatúre vedia, že názov tohto článku nepochádza z mojej hlavy. Bez povolenia som si ho vypožičal od dramatika Eugena O´Neilla, ktorý ním pomenoval svoju hru o návratoch domov, prebdených nociach a stratených existenciách.

 

Keď sa v poslednom čase zoznamujem s novými ľuďmi, dostávam vždy rovnakú otázku, odkiaľ si. A keď na ňu odpoviem, prichádza vždy rovnaká reakcia: „Ale veď to je hrozne ďaleko!“ Sedem hodín cesty vlakom, odpoviem prekvapene, nerozumejúc pozdvihnutiu, ktoré táto odpoveď vyvoláva.

 

Vyrastajúc v Košiciach, vzdialených od hlavného mesta krajiny viac ako 400 kilometrov, je človek sústavne pripravovaný na to, že až raz ucíti potrebu odísť z domu, bude nútený tráviť dlhé hodiny v rôznych dopravných prostriedkoch. A človek si zvykne na cestovanie, pretože mierka v ktorej vidí vzdialenosti, ktoré sa chystá prekonať sa neustále zväčšuje, až napokon to, čo iný považuje za vyčerpávajúci presun, sa jemu zdá byť príjemným popoludním počas ktorého konečne dočíta rozčítaný román. Na čo si však človek nikdy nezvykne sú cesty, ktoré trvajú nie dlho, ale dlhšie než očakával.

 

Chystal som sa z Brna do Košíc pred prvou októbrovou nedeľou, aby som bol v meste počas konania maratónu. Okrem samotnej atmosféry podujatia, ktorého návšteva bola pre mňa opradená nádychom dlhoročnej tradície, bolo ďalším dôvodom, pre ktorý som chcel byť v meste to, že v ten deň sa oficiálne končí sezóna letných terás, s ktorou som sa chcel po tom, čo som si ju od začiatku mája vychutnával tak ako nikdy predtým, symbolicky rozlúčiť.

 

Tragikomickosť mojej cesty sa po prvýkrát prejavila už na internátnej izbe, keď som z nej vyrážal behom, pretože som musel čakať na vychladnutie svojho čerstvo navareného instantného obedu dlhšie, než som plánoval a dostal sa tak do časového sklzu. Stihol som električku, s ktorou som dorazil na autobusovú stanicu päť minút pred odchodom svojho spoja a keďže ten ešte nestál na nástupišti, pomyslel som si okamžite, že možno nedorazí v čas. Nemýlil som sa. Kvôli opravám diaľnice z Prahy mal dvojhodinové meškanie. Svoju miestenku na vlak, na ktorý som mienil prestúpiť, som pomaly začal trhať na malé kúsky.

 

Keď sme dorazili na železničnú stanicu v Trenčíne, napadlo mi, že požiadam šoféra aby mi vystavil potvrdenie o meškaní, na ktoré by som sa mohol odvolávať pri prípadnej reklamácii škôd. Predbehol ma jeden chlapec s identickým problémom. Šofér sa na jeho žiadosti sarkasticky zasmial a povedal mu, že on žiadne také potvrdenie nemôže vydať a ak ho niekto potrebuje, má sa obrátiť na pražskú centrálu. Rýchlo som utekal od autobusu, pretože ak by niekto počul nadávky, ktoré som v tej chvíli používal, hrozila by mi exkomunikácia z cirkvi, ktorej som momentálne členom.

 

V budove železničnej stanice som zistil, že o necelú polhodinu pôjde posledný rýchlik smerom na východ. Nešiel však až do Košíc, iba do Popradu.

 

Na svete je mnoho ohavných lokácií. Na predných miestach ich rebríčka sa celkom iste nachádzajú takmer všetky slovenské železničné stanice, páchnuce za dezilúziou a za hovnom, priťahujúce z rôznych dôvodov všetkých asociálov z najnižších vrstiev spoločnosti, obyčajne zo širokého okolia. Niektorí v nich možno metaforicky vidia obraz nádeje úniku zo situácie, v ktorej sa nachádzajú. No väčšina zrejme len prozaicky využíva vysokú fluktáciu obyvateľstva, vhodnú pre jej prejavy žobrania.

 

Po chvíli postávania vo vestibule ma jeden z nich oslovil. „Nekúpiš mi prosím ťa polievku? Idem z basy a nemám peniaze.“ Vytiahol som svoju peňaženku ani nie preto, že by som ho nevedel odmietnuť, alebo preto, že by mi ho prišlo ľúto, ako skôr preto, že ma prekvapil svojou originalitou. Už ma pri čakaní na staniciach oslovili chorí, postihnutí, okradnutí a takí, ktorí nemajú z čoho nakŕmiť svoje deti. Nikdy som však nenarazil na čerstvo prepusteného trestanca.

 

„Za čo ste sedeli?“ opýtal som sa ho, keď mi už asi tretíkrát podával ruku a ďakoval mi za to, aký som dobrý človek.

 

Mávol rukou a prevrátil očami. „Ozbrojené vyhrážanie, domáce násilie...,“ povedal, tónom, aký som ja používal, keď som doma vysvetľoval, prečo som dostal trojku z matiky. „Ale už sa tam nikdy nechcem vrátiť,“ ubezpečoval ma.

 

Počas cesty do Popradu, vo vlaku tak preplnenom, že som sedel priamo na schodíkoch pred nástupnými dverami, ktoré ak by sa počas cesty nedopatrením otvorili, tento článok by nikdy nevznikol, sa mi vybil mobil. Po mojom príchode sa potvrdili obavy, ktoré som si nechcel pripustiť, keď som zistil, že posledný vlak aj autobus už dávno odišli a prvý ranný vlak ide o pol piatej. V tej chvíli ma ani tak neubíjala predstava niekoľkohodinového čakania, ako skôr utvrdenie sa v poznaní, že budova stanice bude na noc zatvorená a ja som tak mal byť nútený čakať vonku, v sviežom podtatranskom chlade, pretože aby toho v ten deň nebolo málo, nočný bar v blízkosti stanice bol práve v tú noc zatvorený pre inventúru a ja som sa nemal kam uchýliť. Vytiahol som z tašky obidva svetre, ktoré som mal zabalené a natiahol ich na seba, obávajúc sa zamrznutia minimálne tak veľmi, ako momentu, keď sa ku mne so zlými úmyslami priblíži niektorý z pofidérnych občanov, pohybujúcich sa v tom čase po uliciach.

 

Nakoniec som však mal ale v ten deň predsa len aj trochu šťastia. Stanicu otvorili predčasne už o pol druhej. Kúpil som si v automate kávu a s nabitým notebookom mi čas celkom rýchlo ubehol. Vlak bol celkom prázdny, mal som pre seba celé kupé, a tak potom, čo som si kúpil u sprievodkyne lístok, pretože ten s ktorým som mienil cestovať už neplatil, keďže bol nový kalendárny deň, som sa natiahol na celý rad sedadiel a pohodlne driemal.

 

Rodičov som prebudil svojim príchodom niekoľko minút pred šiestou. Cestoval som štrnásť a pol hodiny za dvojnásobnú sumu než kedykoľvek predtým, alebo potom. No nič z toho nemôže prebiť cennosť životnej rady ktorú som dostal, keď som sa v Trenčíne lúčil s čerstvo prepusteným väzňom. S pohľadom plným zodpovednej naliehavosti mi vtedy povedal: „Daj si pozor, aby si sa nikdy nedostal do basy.“