Ceruzky

Jeden z mnohých rituálov, ktoré sprevádzajú moje návraty do rodného mesta je nasledovný. V prvé ráno po svojom príchode sa zobudím, a keď som si istý, že som v byte celkom sám, naladím si, ležiac ešte stále v posteli, na svojom malom rádiobudíku Kossuth rádio. Až ma jeho počúvanie, sprevádzané miestami neznesiteľným šumom, spôsobeným slabým pokrytím územia Košíc maďarskými vysielačmi omrzí, vstanem z postele, idem do kuchyne a vyberiem si z chladničky jogurt (jeden zo znakov, ktorým sa líši chladnička v byte mojich rodičov od všetkých ostatných chladničiek sveta, s ktorými som v priebehu života prišiel do styku, je ten, že je vždy plná jogurtov). Potom sa, ako to nazývali na základných školách, keď sme si do zrkadielok písali, že pôjdeme na branné cvičenie na Aničku, športovo oblečiem, vyjdem z bytu, zamknem ho (pretože nikto nie je doma) a vyberiem sa do ťahanovského lesa, prebehnúť sa po mojej obľúbenej trati, ktorej zvládnutie mi zaberie približne pol hodinu.

Následne sa vrátim do bytu, odomknem dvere (s obrovským pôžitkom), zhodím zo seba prepotené veci a skočím do sprchy. (Zaujímavým paradoxom je, že kým chladnička v byte mojich rodičov je najlepšou, akú som kedy mal možnosť používať, sprcha v tom istom byte je najhoršou, akou som sa kedy sprchoval. Byt je totiž na deviatom poschodí a voda z nej vyteká prúdom tak slabým, že ak by to nebola sprcha, ale päťdesiatročný muž, povedal by som, že by si mala dať vyšetriť prostatu.) Vyjdem zo sprchy vo svojom župane, vezmem si z kuchyne jogurt, ktorý som pred odchodom z bytu vyložil z chladničky, nalejem si do pohára čaj (rovnako mizerný ako sprcha, pretože môj otec má zaužívaný veľmi špecifický pomer pri používaní čajových vrecúšok, konkrétne na dva litre vody jedno nové a jedno zo včera), pripravím si obložený krajec chleba a to všetko si odnesiem do obývačky, kde to zjem, vyhladovaný po náročnom behu nalačno, pri zapnutej televízii.

 

Pôvod tohto rituálu sa datuje do dôb, keď som ešte o návratoch, ani nechyroval. Keď som mal štrnásť rokov, bol som prvák na gymnáziu, krása života ležala pri mojich nohách a ja som neustále premýšľal, ako sa po ňu zohnúť a zachovať si pri tom svoju dôstojnosť. V mojom prvom stredoškolskom rozvrhu sme každý piatok začínali druhou vyučovacou hodinou, čím vznikol priestor, ktorým som nikdy predtým nepoznal - bol som sám doma pred začiatkom pracovného dňa. (Z toho vychádza pôžitok, ktorý som spomenul a pociťoval pri odomykaní zamknutých dverí). Chodil som tak behávať aby som sa do tejto prázdnoty mohol vrátiť. Bola však prázdnota tým, po čom som túžil? Nie. Odomykanie dverí, ktoré som sám zamkol pre mňa bolo symbolom celkom inej túžby. Túžby po dospelosti. Raňajkoval som v župane pred televízorom, v byte ktorý bol tichý, akoby patril iba mne a cítil sa dospelým ako nikdy predtým.

 

V posledný deň mojej prvej dovolenky v živote (dovolenky, pretože to bolo po prvýkrát, čo som pracoval), v prvé januárové dni minulého roku, som sa zhodou okolností ocitol v budove s terasou, z ktorej som mal majestátny výhľad na centrum Košíc. Vyšiel som na ňu, rozhliadol sa do noci, a uvedomil si, že som posledné dni kráčal po uliciach, na ktoré som hľadel, ako človek žijúci život, ktorý som kedysi nepoznal. Chodil som do kaviarní a objednával si kávu takmer rovnako ako kedysi. S jediným rozdielom. Že mi bolo jedno, koľko za ňu zaplatím. Pretože nielenže som si ju po prvýkrát v živote kupoval za vlastné peniaze. Ale mal som peňazí veľa a vedel, že ich budem mať ešte viac. Bol som bohatý? Nie. Bol som dospelý.

 

Nedávno som sa vybral na nákup do najznámejšej švédskej inštitúcie sveta, nábytkárskeho obchodu IKEA, so zámerom kúpiť si stolovú lampu (pretože už po nociach nepijem, ako na strednej, ani nepracujem, ako po jej skončení, ale sedím doma za stolom a študujem.) V katalógu som našiel jeden exemplár v cene desať eur. V samotnej predajni iný, ešte o niečo lacnejší, v cene päť eur. Napriek tomu som v ten deň odchádzal z predajne s účtenkou za tridsať jeden eur. Prvá vec, ktorú som si uvedomil bola, že nakupovať v spomenutom obchode je ako, (parafrázujúc Rickyho Gervaisa), začať brať heroín. Vyberiete z regálu jednu vec a potom neviete prestať (pretože keď už som tam, bola by škoda nekúpiť si zopár vešiakov, malý smetný kôš do izby či rozkošné hodinky s budíkom, stopkami a teplomerom.) Hneď druhá myšlienka, ktorá mi prišla následne na myseľ bola, že som si z obchodu neodniesol ani jednu IKEA ceruzku. Niežeby som nejaké potreboval. Ale z IKEI si ceruzky nikto neberie preto, že by ich potreboval. Ale preto, že sú zadarmo.

 

Platil som tridsať jeden eur a odniesol si nula ceruziek. Kde sú tie časy, keď to bolo naopak, keď som v IKEI platil nula eur a odniesol si tridsať jeden ceruziek, pýtal som sa sám seba. Sú tam, kde je moja roztopašnosť a ihravosť. V dobách, keď som nepoužíval vešiaky, pretože mi nezáležalo na tom, že chodím medzi ľudí v pokrčených nohaviciach a keď mi bolo jedno, akú udržiavam v izbe teplotu, pretože som neplatil účty za energie. V dobách, keď som nebol takým človekom, akým som dnes a keď mi ku šťastiu stačilo vedieť, že až nastane deň, keď nebudem môcť opustiť svoj byt, budem môcť celé dni písať, pretože mám plné vrecko ceruziek. Áno, nebýval som takým serióznym a znudeným meštiakom, akým som dnes. Ale nedokázal som zabrániť tomu, aby som sa zmenil. Stal som sa múdrejším a skúsenejším? Azda. Ale najmä starým.

 

Svojím spôsobom som bol predurčený na to, stať sa starcom už v mladom veku, keď som sa vo svojej snahe o dôstojnosť zamiloval do kravát a do opery, a keď som aj v časoch svojej mladíckej búrlivosti ostával v piatok večer doma, čítal a chodieval skoro spať. Moje túžby sa naplnili. Ale, ako som napísal už dávno, netušiac, že sa nemýlim, každá túžba vyprchá vo chvíli svojho naplnenia a ten, komu patrila, tak zrazu netuší, prečo sa tak urputne pokúšal dostať tam, kde sa práve nachádza. V tej chvíli nadobudne presvedčenie, že na to, aby to zistil, sa musí vrátiť tam, odkiaľ vyšiel.

 

Pocit melanchólie je pevne zviazaný s pocitom straty. Napriek tomu však jeho príčinou nie je nič z vecí, ktoré sa nikdy nevrátia. Ale jediná, ktorá sa k vracia neustále. V hovorovej reči nazývaná aj spomienky.