Čaro zabúdania

Cestovanie. Čo iné ako zážitky a dobrodružstvo v nás to slovo evokuje. Po mojom zatiaľ najväčšom cestovateľskom príbehu sa zoznam prívlastkov rozšíril o zopár ďalších, menej vzrušujúcich slov (avšak veľmi dôležitých). Už len samotný príchod do Dánska, krajiny, do ktorej som sa pred viac než rokom a pol presťahovala s víziou magickej budúcnosti, bol žalostne tragikomickým zážitkom, no som naň veľmi hrdá. Príbeh, ktorý som sa po úmornom premýšľaní rozhodla opísať, mi nie vždy prináša príjemné spomienky, no určite je hodnotnou skúsenosťou a stojí za to sa o ňu podeliť. A hoci som nedávno podnikla cestu do metropoly Nemecka a zážitkov mám odtiaľ dosť, tento článok venujem Roskilde, môjmu novému domovu. Aj na Berlín príde hádam čoskoro rad.

Roskilde

16. august 2013 so sebou priniesol chladné ráno, jedno z tých naplnených tiesňou diaľavy a neznáma. Ako čerstvá dvadsiatnička som sa dokola upokojovala: „Nikola, to je v poriadku, dýchaj, a hlavne si skontroluj, či máš nabíjačku na telefón“. Všetko dôležité som ale mala zbalené, tak mi už len ostávalo rozlúčiť sa so starými rodičmi a utekať na autobusovú stanicu, ktorá ma vždy rozosmeje svojím skvelým anglickým nápisom „EXIT THE BUS STATION FOR PEDESTRIANS“. V šere nastávajúceho dobrodružstva a spevu vtákov prebúdzajúcich moje milované Košice, som sa naposledy, teda aspoň na najbližších pár mesiacov, snažila zapamätať si každý kúsok tohto malého kraja, vdýchnuť čo najviac spomienok a nevypustiť ani jednu, a zároveň veriť, že si nájdem šťastie na severe. Dokonca na ostrove!

 

Do môjho odchodu ostávali už len krátke minúty. Miešal sa vo mne smútok s adrenalínom, a celý tento emočný koktail vyvrcholil v jednej sekunde, v jednom bleskovom uvedomení. Dôvod? Zistiť minútu pred odchodom autobusu, počas toho ako objímate kôpku najbližších, ktorí si teda riadne privstali, aby sa s vami mohli rozlúčiť, že nemáte telefón, je...je naozaj veľmi ťažké opísať. Pred očami som v tej chvíli nemala len zatvárajúce sa dvere autobusu, ktorý mi takmer ušiel, ale i jeden deň cesty a s ním úzkosť, akú som asi ešte v mojom živote nepocítila. Ak ešte niekto pochybuje o tom, že telefón sa naozaj niekedy zíde, tak by mal vyskúšať to, čo som si ja privodila v rannom ruchu cestovnej horúčky. V momente, keď precitnete, a ťažkopádne nakoniec nastúpite do autobusu, ako poslední, samozrejme, vízia 24-hodinovej cesty bez akejkoľvek možnosti kontaktovať niekoho v prípade núdze, je jednoducho bolestivá.

 

Niekde medzi Košicami a Prešovom som ale celú situáciu prehodnotila a nakoniec mi neostalo nič iné, len smiať sa. Nervozita v žalúdku na chvíľu ustúpila vzrušeniu z cestovania. Jediné, čo ma rušilo, bola sprievodkyňa, ktorá všetkých z času na čas upozornila na svoju prítomnosť ponukou teplých nápojov zadarmo. V jednom okamihu ma však jej príchod veľmi vydesil, keďže sa pri mne ohlásila „Vy ste Nikola? Vaša mama práve volala na centrálu, vraj ste nechali mobil doma. V Prahe vás zoberiem na ústredňu, aby ste sa s ňou mohli spojiť“.

 

V Prahe sme teda utekali po stanici, aby som stihla ďalší spoj. Rodinu som úspešne kontaktovala a druhý autobus mi už pred nosom neutekal. Voľné miesto vedľa seba, tak ako počas prvej cesty, som si už užívať nemohla. Po rozpačitom predstavení sa s mladou Gruzínkou, Takou, ktorej cieľová destinácia bola narodeninová oslava v Osle, sme časť cesty strávili sledovaním seriálu (Arrested Development), ktorý ju, bohužiaľ, nenadchol tak ako mňa. Notebook sa aj tak čoskoro vybil, a tak nám neostávalo nič iné, ako ponoriť sa do kníh (gruzínska abeceda je, mimochodom, neuveriteľne krásna!), a s blížiacou sa tmou do zaujímavej konverzácie. Míňajúce svetlá Nemecka zrazu vystriedal trajekt, a spánok, ktorý sme všetci zúfalo privolávali, musel byť presunutý na neurčito. Morskej chorobe našťastie nikto nepodľahol a všetci sme sa nedočkavo vrátili do autobusu, ktorý nám sľúbil 2 hodiny neprerušovaného snívania v Kráľovstve dánskom. Zabudnutý mobil na chvíľu prestal existovať. Bohužiaľ, len na chvíľu. Spánok neprichádzal tak jednoducho, a Kodaň nás už netrpezlivo očakávala.

 

Bolo 8 hodín ráno, môj spoj mal meškanie, a v Kodani ma nečakal nikto. Moja mentorka, s ktorou som mala nulovú šancu spojiť sa, márne čakala na stanici 2 hodiny pred mojím príchodom. Po krátkom blúdení a náhodnom výbere trasy, keďže aj to som celé nechala na náhodu, veď na čo sa na cestovanie pripravovať, som sa ocitla na vlakovej stanici, ktorá bola v tiché, dážď predvídajúce sobotné ráno, veľmi pokojná a vôbec nepripomínala stanicu veľkomesta. To, že môj notebook nefungoval, som nevedela, a tak každý jeden pokus o pripojenie sa na internet nielenže nevyšiel, ale taktiež ma stál neuveriteľne veľa, keďže i káva na stanici vám môže z vrecka zobrať viac, než si naivne dokážete pripustiť. Nakoniec som zakotvila v najznámejšom fast foodovom reťazci, kde som v slzách poprosila hojne potetovaný lesbický pár a ich kamaráta, či by boli takí dobrí a dovolili mi použiť ich notebook. Vďaka nim sa mi podarilo ospravedlniť sa mentorke a vysvetliť jej situáciu, a zároveň zistiť, ako sa vlastne dostať do Roskilde, keďže Kodaň bola len prechodnou stanicou. Trojici som veľkodušne poďakovala, utrela si slzy, a vybrala sa kúpiť si lístok.

 

O pár minút som už sedela vo vlaku, a nevediac, v akom poradí nasledujú jednotlivé zastávky, som oslovila sprievodkyňu. Tá ale nevedela pohotovo zareagovať, keďže Roskilde znie v skutočnosti úplne inak, ako si to my všetci predstavujeme. Po niekoľkých pokusoch o správnu výslovnosť (naivne som verila, že samokurz dánčiny, ktorý som absolvovala počas cesty autobusom, bude automaticky prinášať plody), sa jedna zo spolucestujúcich chytila a ponúkla mi sprievodcovské služby, keďže jej cesty viedli takisto do Roskilde.

Roskilde

„Sprievodcovské služby“ sa skončili hneď pro príchode do mesta. Pani mala namierené opačným smerom. Uistila ma ale, že stačí, ak pôjdem rovno do centra, zabočím doľava, budem sledovať katedrálu a odtiaľ už len dole kopcom k prístavu, kde sa nachádza môj hostel. Našťastie mala viac menej pravdu. Samozrejme, blúdiť by mi nevadilo, veď mesto bolo ešte prázdne (v tomto ho možno prirovnať ku Košiciam cez víkend), no za sebou som mala približne 20 kilový kufor, ktorý obsahoval všetko moje imanie potrebné na prežitie.

Roskilde

Prvé dojmy z mesta ma veľmi nepresvedčili o tom, že to bol dobrý výber. Napríklad taká pekáreň, ktorá určite mnohých priťahovala koláčmi pripomínajúcimi nebeské hody, mi svojimi cenovkami vysvetlila, že sa jej na istý čas budem vyhýbať (hoci ešte drahšej zmrzline som neodolala, viď obrázok).

Samozrejme, kto sa raz rozhodne ísť do Škandinávie, nemôže očakávať nič iné, no nech sa pripravuje akokoľvek, šoku sa nevyhne. V hosteli, ktorý bol na najbližšie tri dni mojím domovom (nasledovali ešte tri sťahovania...na internát som sa mohla nasťahovať až v októbri), som sa mohla ubytovať až v neskorom popoludní, a tak mi bolo súdené túlať sa mestom. Počasiu som v tom období ešte nerozumela, a tak som sa cítila celkom zúfalo, keď som si nevedela vybrať medzi krátkym rukávom alebo svetrom a dáždnikom. Dôležité ale bolo dať rodine vedieť, že som v poriadku. Keďže notebook ešte stále nefungoval, zašla som do miestnej knižnice, odkiaľ sa mi podarilo všetkým oznámiť, že som unavená, no živá. Moje ďalšie kroky smerovali do už prebudeného mesta. Na prvý pohľad mi bolo jasné, že tu len tak ľahko nezapadnem. Nie že by som bola veľmi excentrická, no fámy o farebnej palete dánskeho obyvateľstva sú naozaj pravdivé. Hoci som veľmi dúfala, že sa mi podarí niekam zablúdiť a presvedčiť sa, že toto mini mesto má čaro, únava bola silnejšia než ja a tak som sa rozhodla ísť späť.

 

Na recepcii mi bolo oznámené, že moja izba je už pripravená, no nebudem v nej sama. Spoločnosť mi robila dobrodružná Francúzska, ktorú unavila práca, a tak sa rozhodla cestovať po Európe. Na druhý deň ju vystriedala postaršia Dánka z maličkého ostrova pri Švédsku, ktorú do Roskilde priniesla snaha preniesť sa cez smrť svojej mladej dcéry prostredníctvom kurzu záhradného dizajnérstva. Na tretí deň ma už čakala škola...

 

Zabudnúť si doma mobil bolo veľmi hlúpe, ale stať sa to môže asi každému. No nespôsobilo to úzkosť len mne, ale i mojej rodine, pre ktorú to bolo pravdepodobne ešte desivejšie. Pre mňa to znamenalo väčšiu závislosť na iných a neustálu pozornosť všetkého, čo sa deje okolo. Pre nových spolužiakov to bola zasa zábavná historka. Po dvoch týždňoch som už mala mobil späť. Konečne som sa mohla viac sústrediť na vychutnávanie si prvých univerzitných dní. Ak by to nebolo tak dôležité obdobie v mojom živote, myslím, že by som si tie dva týždne dokázala užiť ešte viac, pretože koniec koncov, vždy som našla spôsob, ako si nejako pomôcť, nehovoriac o pomoci druhých. Dánsko je v tomto zázračné miesto.