Andalúzia a hokej? Nič nie je vylúčené.

Dlho som rozmýšľala, o čom by mal byť môj prvý príspevok. Lovila som v pamäti, čo všetko som uplynulý rok prežila a ako by som z toho mohla spraviť „výcuc“, aby som našim čitateľom na začiatok stručne priblížila Španielsko. Napokon som sa rozhodla úplne inak. Len čo som po skúškovom období vytiahla päty z domu, život sa pohol a začal mi prinášať rôznorodé námety. A tak dnes píšem o tom, čo sa mi za posledné dni prihodilo a zaujalo natoľko, že si to nemôžem nechať iba pre seba.

 

Granada sa pýši tým, že je mestom študentov. Nielen tých domácich, ale aj zahraničných. Teda bolo len otázkou času, kedy tak prestížne podujatie akým Univerziáda nepochybne je, zavíta aj sem. Určite všetci dobre viete, že sa tento rok konala nielen v Granade, ale aj u nás na Štrbskom Plese. Preto mi nedá nepousmiať sa nad týmto zvláštnym prepojením, ktoré zhodou okolností nastalo.

 

To, že zimná univerziáda sa koná v Granade by nebolo nič zvláštne, až do momentu, pokiaľ sa nezamyslíte a uvedomíte si, že toto mesto leží v Španielsku, a ešte k tomu na juhu v Andalúzii. Čo to znamená? Že Španieli žijú všelijakými možnými športmi, len nie...hokejom. Nebolo ma treba dlho presviedčať, vyrazila som na zápas, vlastne ešte ani netušiac, kto s kým bude hrať. Som fanúšikom tohto športu, a aj keď sa nemôžem považovať za veľkého experta čo sa týka pravidiel, som z krajiny, ktorá dýcha pre hokej a to hovorí za všetko.

 

Verte mi, zažiť zápas so španielskym publikom je väčší zážitok ako zápas samotný. Mnoho z nich prišlo vediac len to, že puk treba trafiť do bránky (čo je samozrejme základný poznatok). Veľa z nich porovnávalo hokej s futbalom, preto som po prvých pár minútach okolo seba začula: „Počkaj, počkaj, ja sa neorientujem, je to veľmi rýchle,“ alebo „Čože? Prečo sa zrazu vymenili traja hráči naraz?“. A neskôr ktosi víťazoslávne zvolal: „Už tomu rozumiem!“ Z ich reakcií bolo cítiť, že nie sú zvyknutí na drsnosť hokeja. Dobre vieme, že bodyček je dovolené zastavenie súpera telom a počas zápasu ho môžeme vidieť mnohokrát. V momentoch keď k nemu dochádzalo, publikum naraz zdesene zvolávalo: „Ooo!“ a jedna pani stihla dokonca zakričať: „Ale no tak! Rešpektujte osobný priestor!“ Keď som si myslela, že už ma tam nič neprekvapí, komentátor po skončení druhej tretiny vyhlásil: „Pripomíname divákom, že ešte nasleduje tretia tretina.“

 

Crème de la crème bol pre mňa zápas Španielsko-Slovensko. S čistým svedomím môžem prehlásiť, že naši mali úctyhodnú fanúšikovskú základňu. Pochopiteľne, v ten večer boli tribúny takmer plné, veď hral domáci tím. Aj tak som si uchmatla perfektné miesto, videla som skvelo na ľad a pod hľadáčikom som mala aj celé publikum. Tešila som sa, ako budú čítať slovenské mená. Minulý rok som pozerala prenosy hokeja zo Soči so španielskym komentátorom, preto som očakávala podobné perly v podobe našich pošpanielčených mien ako Čara (Chára), Ossa (Hossa), či Kopeky (Kopecký). Žiaľ alebo našťastie, teraz ich už mal komentátor dopredu naštudované.

 

Španieli ukázali, že povzbudzovať vedia. Počas prerušenia zápasu púšťali typickú španielsku hudbu s toreadorskými motívmi a do toho všetci vo vhodný moment svorne kričali: „Olé!“ ´Fajn,´ možno si pomyslíte, ´veď to dodáva španielsku atmosféru.´ Ale toreador a hokej...to nejde dokopy. Ak došlo ku faulom, našich hráčov sprevádzali piskotom až na trestnú lavicu. Lenže v prípade, že španielsky hráč fauloval toho slovenského, niektorí sa smiali, ba dokonca zatlieskali. Takže ani reči o fair-play.

 

Čo myslíte, vyhrali sme? Samozrejme, vyhrali. 5:2. Španielske publikum to po dvoch tretinách vzdalo, odišla viac ako polovica ľudí. Tu sa však naskytá otázka, či ich to už nebavilo alebo, ako poznamenala jedna moja kamarátka, zabudli pripomenúť, že ešte existuje tretia tretina a všetci sa spokojne vybrali domov mysliac si, že je koniec.

 

Takmer som si tam vykričala hlasivky. Po každom góle sme skandovali: Slovenskoo, Slovenskoo. Španieli sa len nechápavo otáčali a civeli na nás, no aspoň si vtedy konečne uvedomili, že v hale nie sú sami. Milí boli aj Švédi za nami, intenzívne prežívali zápas a fandili našim, za čo majú odo mňa palec hore. Na oplátku pôjdem nabudúce podporiť ja ich. No a keď som už na konci kričala blízko pri ľade: „Ďakujeme, ďakujeme“, uvedomila som si, že mi ten večer umožnil aspoň na chvíľu cítiť sa ako doma. Hokej mi priniesol kúsok Slovenska až do Granady a pripomenulo mi to všetko, čo mi je tak blízke, čo je naše, čo je slovenské a čo mi tu tak chýba. Nuž, ale túto cestu som si vybrala. Preto hor sa do nového dňa a uvidíme, čo nám prinesie!