Ako sa cudzinka domácou stala

Každý človek, ktorý žije dlhšie v zahraničí mi iste potvrdí, že chvíle, keď vás príde navštíviť niekto z rodnej krajiny sú vzácne. A nielen to. Tešíme sa ako malé deti a častokrát odpočítavame dni, ba aj hodiny, ktoré zostávajú do jeho príchodu. Nebolo to tak dávno, čo ma v Granade navštívila jedna veľmi dobrá kamarátka. Po dlhšom čase som opäť niekoho privítala v Španielsku a na týždeň sa stala hostiteľkou.

 

To, čo ma inšpirovalo k napísaniu príspevku bol moment, keď sme spolu šli na prechádzku arabskou štvrťou a stretli sme turistov, ktorí blúdili uličkami s mapou v ruke netušiac, kde sa nachádzajú. My dve sme si spokojne vykračovali po schodoch klebetiac a rozmachujúc rukami, pretože sme si to mohli dovoliť. Ja už Granadu poznám aj poslepiačky. Vtedy ma prepadol menší reflexívny moment. Pozastavila som sa nad tým ako som sa pomaly nevedomky stala z turistky domácou. Ľudia ma na ulici zastavia, aby sa opýtali na cestu (to, či mi už veria je druhá vec...akonáhle Španieli zistia, že som cudzinka, začnú pochybovať o vierohodnosti môjho orientačného talentu, síce sa poďakujú, ale ešte ani nezájdem za roh a už si odchytia nejakého Španiela mysliac si, že ten im udá správny smer (podotýkam, že im povie to isté, akurát s andalúzskym prízvukom)), prihovárajú sa mi ľudia, aby som podpísala vlastne ani neviem čo, lebo zrazu len začujem: „Podpíšeš mi to?“ na čo ja radšej s nevinným úsmevom na tvári odpoviem: „Sorry, I don´t speak Spanish,“ len aby ma nechali ísť. Na autobusových zastávkach pomáham dôchodcom kupovať si lístok, lebo nevedia ako sa používa automat, popritom sa podozvedám rôzne životné príbehy a nakoniec sa prichytím, ako diskutujem o španielskej politike s entuziazmom podobným domácim.

 

Na jednej večeri sme sa priateľmi rozprávali o Granade a došli sme k záveru, že aj napriek tomu, že je tu nespočetne veľa vecí, ktoré nás každý deň vytočia, ak niekto na toto mesto nadáva, niečo sa v nás preberie a začneme ho obraňovať. Všimla som si to sama na sebe. Istá Španielka sa vyjadrila, že jediná zaujímavá časť Granady je ulica Reyes Católicos a všetko mimo nej je „una mierda“, teda nestojí ani za zmienku. V danom momente som bola schopná aj pobiť sa za obranu všetkých ostatných krás mesta, veď mne hádam nikto na Granadu nadávať nebude! Je to paradox, ak si samých seba predstavíme, ako sa pohoršujeme nad nepochopiteľným správaním Španielov a v zapätí ich bránime zubami-nechtami.

 

Pokiaľ mám byť úprimná, neviem si predstaviť moment, keď odídem z Granady. Nie v zmysle, že nechcem, aby jedného dňa nadišiel, ale som veľmi zvedavá, aký bude a čo budem cítiť. Predsa len, už teraz sú dva roky, čo som tu strávila, dosť dlhý čas. Za také obdobie si prežijete veľa pekného, ale aj zlého a každá ulica, každá budova, park, stromy ale aj obyčajná reklama okolo ktorej každý deň chodíte, si s vami nesie nejakú spomienku. Pre mňa osobne už len „Granada“ je slovom, ktoré mi pripomína mnoho pocitov, smiechu, sĺz, ale hlavne vo mne evokuje veľkú školu života. Sú momenty, keď chcem utiecť, sú momenty, keď nechcem odísť. Ale nič z toho nemení na fakte, že mi prirástla k srdcu. Lebo aj o tom je život v zahraničí. Pomaly, ale isto sa stávame súčasťou niečoho, čo teraz tvorí nás samých.